Temné odtiene zeleného hnutia

Najznámejším príkladom napojenia environmentalizmu na radikálne pravicovú ideológiu je nacistické Nemecko, ktoré je ukážkou toho, ako dokáže byť ochrana prírody prerastená rasovou neznášanlivosťou, antihumanizmom a národnou hrdosťou. (Podrobne sme o tejto téme písali v staršom článku Sedmé generace 5/2007). Hitler a ďalší vysokí hodnostári milovali (nemeckú) prírodu, boli nadšenými vegetariánmi a obdivovateľmi biodynamického poľnohospodárstva. Vo svojej dobe malo Nemecko najprepracovanejší systém ochrany divočiny, krajiny i krajinného rázu, zákonnú podporu našli aj zvieratá a pravidlá pre lesníctvo boli nastavené veľmi prísne: zakazovala sa holoseč, požadovala sa výsadba zmiešaného lesa atď.

Proenvironmentálny tón nacistov však niesol jasný akcent nadradenosti nad inými rasami — za zrovnoprávnením zvierat stálo potlačenie práv iných ľudí (hlavne Židov a Rómov), za ochranou krajinného rázu sa skrývala legitimizácia obsadenia cudzích území pod zámienkou šírenia nemeckej vízie krajinnej ekológie. Po prehre Tretej ríše zostala táto linka medzi environmentalizmom a nacizmom tabuizovaná, spojenie ochrany prírody s ochranou národa je však i dnes v niektorých kruhoch stále aktuálne.

Problémy v Sierra Clube

Nedávna aféra jednej z najstarších amerických environmentálnych organizácií Sierra Club dobre demonštruje, ako môže nacionalizmus nenápadne prenikať do vnútorných štruktúr a kampaní zelených neziskoviek. Sierra Club ochranou prírody argumentuje proti rastu obyvateľstva Spojených štátov a už v 60. rokoch sa zaviazal k „stabilizácii populácie, najprv v Spojených štátoch a potom na celom svete“, zasadzoval sa o zníženie počtu detí indiánov a deklaroval nepriateľský postoj voči imigrácii. Členom sa nepáčilo, aký nepriaznivý môže mať imigrácia vplyv na čerpanie prírodných zdrojov a poškodzovanie životného prostredia; namierené mali hlavne proti ilegálnym migrantom z Mexika. Najsilnejšie tieto xenofóbne hlasy zneli v osemdesiatych rokoch, ale počuť ich aj v 21. storočí — len pred desiatimi rokmi odznela veľká aféra odhaľujúca existenciu skupiny, ktorá vo vnútri organizácie lobbovala za podporu tvrdých imigračných zákonov.

Profil Sierra Clubu je dlhodobo silne konzervatívny a jej členmi sú prevažne „bieli“ muži vyššieho veku, rasistické skupiny vo vnútri organizácie majú navyše tradíciu od počiatku organizácie. Madison Grant, veľký podporovateľ organizácie a priateľ zakladateľa Johna Muira síce nadšene ochraňoval americkú divočinu, ale zasadzoval sa aj o limitovanie reprodukcie ne-bielych obyvateľov a zrušenie možnosti imigrácie ne-bielych ľudí do krajiny. Až minulý rok vydal prezident Sierra Clubu Allison Chin závažné prehlásenie definitívne potvrdzujúce novú, proimigračnú politiku organiácie.

Sierra Club bohužiaľ nie je medzi zelenými neziskovkami výnimkou. Nevinne znejúca skupina „ochranárov“ Carrying Capacity Network má ešte oveľa radikálnejšiu protimigračnú agendu ako Sierra Club, usiluje sa desaťnásobne znížiť počet legálnych imigrantov a obviňuje mexických obyvateľov, že zakladajú požiare v národných parkoch na juhu Štátov.

Umweltschutz = Heimatschutz

Vzájomné ovplyvňovanie environmentalizmu a krajnej pravice však prebieha aj v opačnom smere a čoraz častejšie môžeme sledovať, ako si extrémistickí pravičiari požičiavajú zelenú agendu na pomoc pri šírení svojej nacionalistickej ideológie.

Neonacistické hnutie je dobre známe tým, ako dokáže vykrádať iné subkultúry, osvojiť si a použiť proti nim ich spôsob obliekania, kampane alebo symboliku. V deväťdesiatych rokoch prevzalo od apolitických skinheadov maskulínny a agresívne pôsobiaci výzor, reprezentovaný bomberami, ťažkými topánkami a vyholenými hlavami. Na začiatku 21. storočia potrebovali neonacisti zmeniť taktiku a získať si znovu prívržencov, preto sa inšpirovali anarchistickými a antifašistickými stratégiami. Prevzali ich čierne mikiny a nohavice, červeno-čierne vlajky, ale aj vizuálny koncept a metódy autonómnej scény. Osvojili si aj typicky ľavicové postupy ako antiglobalizačné pochody, black block stratégie alebo straight edge životný spôsob (viď 7.G 2/2011) a pre nezainteresovaného pozorovateľa bolo čoraz ťažšie odlíšiť tieto dve svojou povahou tak odlišné skupiny.

foto: Bob Jagendorf

Ďalší posun neonacistov k novej sebaprezentácii nastal pred niekoľkými rokmi. Vyššie zmienené ľavicové autonomistické hnutia stratili oproti začiatku storočia na popularite a neonacisti hľadali iné aktuálne príťažlivé motívy v spoločnosti. Časopis Rolling Stone pred nedávnom písal o novom „vizuále“ neonacistov, ktorých nazval „nipsters“ alebo „neonazi hipsters“, a o tom, ako sa jeho súčasní prívrženci stotožňujú so subtílnou módou hipsterov aj ich online prejavom — blogy, selfies, Tumblr a Instagramy sú čoraz častejšími nástrojmi propagácie aj v neonacistickom hnutí.

Typickým atribútom hipsterov, ale aj významným trendom súčasnej spoločnosti, je i environmentalizmus a obľuba „bio“, a neonacisti tento potenciál dokážu využiť. Napríklad východonemeckí neonacisti usporadúvajú nacionalistické protesty pri poľských jadrových elektrárňach deklarujúc, že Poliaci sú nukleárnou hrozbou pre Nemecko. Nemecká nacionalistická politická strana NPD zas skryla za anti-GMO kampane ostrý antiamerikanizmus, ktorý podporila aj v kampani proti zámeru jednej americkej spoločnosti rozširovať ťažbu hnedého uhlia pri mestečku Lübtheen. NPD používa rétoriku ochrany domoviny a národa, a s nimi je úzko prepojená ochrana miestnych farmárov, podpora zdravších lokálnych produktov či energetickej sebestačnosti. Má to ostatne aj na letákoch: Umweltschutz = Heimatschutz, teda environmentálna ochrana = ochrana domoviny.

Podobnú stratégiu zvolila minulý rok aj mongolská neonacistická skupina Tsagaan Khass, ktorá sa rozhodla svoj boj za národ spojiť s bojom za ochranu prírody. Zo znečistenia krajiny viní zahraničné ťažobné spoločnosti a usporadúva proti nim demonštrácie. Jej členovia v uniformách so svastikami taktiež obchádzajú mongolské doly a požadujú ukázanie povolení na ťažbu. Ich hnev je namierený predovšetkým voči Číňanom, ktorí sú pre nich zosobnením „imperialistického zla“. Oproti prvotným brutálnym útokom na homosexuálov a ženy žijúce s cudzincami sa tak Tsagaan Khass v súčasnosti sústredí hlavne na ochranu domácich prírodných zdrojov a dúfa, že im tento obrat prinesie húfy nových priaznivcov.

Bio jabĺčko od nácička

Dnešní neonacisti majú ešte jednu novú záľubu — tradicionalistický návrat k pôde, pestovaniu, vidieckemu spôsobu života. Tu je paralela s ideou Blut und Boden (krvi a pôdy) a Hitlerovým zeleným nacizmom asi najočividnejšia. Z časti súčasných nemeckých náckov sa tak stávajú vegáni, dávajú sa na bio poľnohospodárstvo, presúvajú sa na vidiek a vydávajú environmentálne-life stylový časopis Umwelt & Aktiv s množstvom záhradkárskych rád, detských piesní či apelov na ochranu domoviny a kresťanstva. Hlavné motto magazínu „Ochrana prírody nie je zelená“ odkazuje na hnedý, nacionalistický základ nemeckého environmentalizmu. Hrdých národných biopestovateľov je zatiaľ veľmi málo (podľa prieskumov tvoria nazi bio produkty asi tri percentá z celkového počtu certifikovaných produktov v Nemecku), mohla by to však byť efektívna propagačná stratégia. Ako povedal jeden odborník na nemecký neonacizmus: „Sem-tam si kúpiť jablko od pána Ernsta nie je to isté ako vystaviť si svastiku.“

Podobný environmentálny apel už použila aj slovenská neonacistická skupina Vzdor Kysuce, úzko napojená na krajne pravicovú Ľudovú stranu naše Slovensko banskobystrického župana Mariána Kotlebu. Na svojich facebookových stránkach uctievajú slovenskú prírodu, svojich členov nazývajú vlčou svorkou, organizujú pochody po národných parkoch a vo fotogalérii nájdeme pod názvom „Projekt biozelenina“ obrázky urastených chlapcov kľačiacich pri čerstvo nalinkovaných záhonoch. Táto zelená prax je pretkaná protirómskymi komentármi, poskytovaním materiálnej pomoci slovenským občanom v núdzi, súťažou o najlepšie halušky alebo ostrým odmietaním Európskej únie. Pekný príklad toho, ako sa súčasná nacionalistická agenda premieňa sociálnejším a zelenším smerom.

Je zreteľné, že na environmentalizmus sa nedá pozerať bez politického kontextu, ktorý ho obklopuje. To, že je vätšinou spájaný s ľavicovým politickým hnutím, ešte nepopiera jeho potenciál pre extrémne pravicové skupiny. Práve pre ne môže byť ochrana prírody a životného prostredia efektívnym nástrojom presadzovania rasistických a xenofóbnych názorov. Pokiaľ nebudeme dôkladne premýšľať o politických motívoch ochranárskych akcií, nebudeme schopní určiť, aké pozadie sa za nimi ukrýva a aké dôsledky by mohli priniesť.