Obec Božia po dvadsiatich rokoch

27. července 2009 /

Pred dvadsiatimi rokmi sa život bratislavských ochranárov prudko zmenil, rovnako ako nás všetkých. Príbehy našich životov získali nové významy alebo nové druhy bezvýznamnosti…

Príbeh bratislavských ochranárov bol najsilnejší v rokoch 1977—1989 a tohto roku mu Konzervatívny inštitút vzdal hold udelením literárnej Ceny Dominika Tatarku. Často ju udelia dielu, ktoré síce nevyniká literárnymi kvalitami, zato vzniklo z príbehu občianskej odvahy a ľudskej politickej zrelosti — ako ľudský príbeh Dominika Tatarku. Prestížne ocenenie si odniesla kniha Mikuláša Hubu Ideál, skutočnosť, mýtus s podtitulom Príbeh bratislavského ochranárstva.

Dominik Tatarka patril ku generácii Slovákov odchovaných parížskym intelektuálnym svetom, skúsenosťou druhej svetovej vojny, komunistickým nadšením prvých povojnových rokov, krutým vytriezvením a dlhým prenasledovaním s menšou epizódou rehabilitácie okolo šesťdesiateho ôsmeho. Jeho azda až príliš patetické knihy dnes pozná málokto, jeho Obec Božia je o čosi známejšia. Tatarka tak pomenoval spoločenstvo ľudí, ktorí sú slobodní vo svojom myslení a konaní a ktorí svoju slobodu navzájom zdieľajú v rozhovore i činoch.

Sedmdesiaty siedmy

Míľnikom v histórii bratislavského ochranárskeho hnutia bol rok 1977. Vtedy vznikla Sekcia pre ochranu ľudovej architektúry pri Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny. Ten rok bol aj jedným z míľnikov v živote Dominika Tatarku, ktorý podpísal Chartu 77 a zahájil tým ďalšiu kapitolu svojho prenasledovania. Ochranári okolo novej Sekcie si na svoje prenasledovanie ešte len zakladali; prišlo až neskoršie. Bratislavskí ochranári ľudovú architektúru chránili predovšetkým vlastnou prácou. To znamenalo od skorej jari do neskorej jesene každý víkend v teréne. Opravovali drevenice, senníky, salaše, mlyn v Kvačianskej doline. Veľká časť tých prác bola nezištná. Drevenice síce mali mnohí ako rodinné rekreačné chalupy, ale obvykle bolo ťažké nájsť majiteľa — dedičia sa o ne nezaujímali, vlastníctvo bolo rozptýlené po početnej rodine. Stávalo sa, že k už opravenej drevenici sa zrazu prihlásil dovtedy neznámy dedič a dostal ju. A ten, čo ju opravil, začal opravovať ďalšiu. Senníky a salaše nepatrili nikomu. Ich oprava mala dva významy: zachovať krásny prvok patriaci do obývanej a obrábanej krajiny a pripraviť nocľahárne pre pútnikov. A mlyny v Kvačianskej doline boli iba krásne. Bolo na to treba nielen veľa práce, ale aj dosť materiálu — dreva, slamy. Aj cestovné čosi stálo, i keď vtedy bolo ešte lacné. Nikto nad tým vtedy veľmi neuvažoval. Nikto z nich, neskoršie z nás, nemal pred sebou finančne zaujímavú kariéru a s tým málom, čo mal, sa delil bez váhania.

Zamestnanie sme vtedy mali všetci. Vtedy bolo ústavou zaručené právo i povinnosť pracovať. Jadro bratislavských ochranárov tvorili a netvorili disidenti. Disent znamená nesúhlas. A oni nesúhlasili s mnohým vo vtedajšej spoločnosti, s tým, ako orgány zodpovedné za stav kultúry kultúru zanedbávali, s tým, ako sa nestarali o ochranu prírody, s tým, ako ju namiesto toho viac ľahostajne ako cieľavedome ničili. Vtedy ich ale ešte režim nevnímal ako potenciálne nebezpečných. Ochranársky disent na Slovensku sa nespájal s väzením, ba ani s vyhadzovaním z práce ako politický disent Charty 77. Neskoršie, keď sa k terénnej práci čoraz častejšie pridávali pokusy o dialóg s vtedajšou mocou na témy, o ktorých debatovať nechcela (pravdu povediac, ona nechcela debatovať vôbec o ničom), začali sa množiť výsluchy a nebolo to príjemné.

Bratislava nahlas

Ale tak, ako na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov ste mohli mnohých bratislavských dreveničiarov (a dreveničiarky!) stretnúť v univerzitnej menze na Šafárikovom námestí, v druhej polovici osemdesiatych rokov by ste ich našli na fakultách bratislavských vysokých škôl, v ústavoch Slovenskej akadémie vied a na iných slušných pracoviskách. Boli to pozície, ktoré nesľubovali skvelú kariéru a kde sa nedali zarobiť zaujímavé sumy, ale dalo sa premýšľať, dali sa získavať informácie bežne neprístupné (áno, sme už takí starí, že sme najkrajšie roky prežili v ére predinternetovej) a napokon sa dalo aj kde-tu venovať prácam s oficiálnou pracovnou náplňou priamo nesúvisiacim. Vtedy som sa medzi nich dostala aj ja. Niekedy v osemdesiatomôsmom sa Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny stal členskou organizáciou Národného frontu a nie, neznamenalo to, že sme sa stali komunistami. Ale mnohé naše aktivity sme dokázali sformulovať tak oficiálne, že naši zamestnávatelia mali povinnosť poskytnúť nám na ne platené voľno.

Pracovné aktivity bratislavských ochranárov sa v druhej polovici osemdesiatych rokov rozširovali až z ich zoznamu vznikol Prieskum 111. Pravda, chcelo to trochu tvorivého úsilia, aby ich bolo presne také krásne symetrické číslo, ale stovku prekročili bez akéhokoľvek znásilňovania reality. K dreveným úžitkovým stavbám pribudli kamenné pamiatky v historických jadrách miest i na periférii — ako kláštor v Marianke, významnom pútnickom mieste neďaleko Bratislavy. A technické pamiatky, nielen jednotlivé historické lokomotívy, ale aj celá úzkokoľajná železnica v Čiernom Balogu alebo systém kanálov naplňujúcich umelé vodné nádrže okolo Banskej Štiavnice.

Ale intelektuál pracuje aj hlavou, nielen rukami. Ochranári osemdesiatych rokov písali. Písali eseje a rozprávania o svojich pocitoch zo spoločnosti, v ktorej žili, a o svojich predstavách, ako by mohla vyzerať. Napríklad by mohla vybudovať Trilaterálny park Podunajsko. Vtedy to bola vízia z ríše fantastiky, keďže územie navrhovaného parku prekračovalo vtedajšiu železnú oponu. Písali listy vtedajším mocným a mocní im občas odpovedali. Na patetický výkrik, aký by mohol zaznieť a aj zaznieva i dnes: „obyvatelia [Bratislavy] si neuvedomujú a teda ani nechránia hodnoty, ktoré zdedili od prírody a predchádzajúcich generácií“, odpovedali: „táto výzva… zaujíma negatívne stanovisko k osobe súčasného obyvateľa socialistickej Bratislavy“. Až napokon spísali diagnózu stavu svojho mesta, osemdesiatstranový spis s názvom Bratislava nahlas. To bola jeseň 1987. Spis okamžite spopularizovali rádiá Hlas Ameriky a Slobodná Európa a autori a ich podporovatelia začali byť pozývaní na výsluchy. A nebolo to príjemné, nikto nemohol vedieť, kam až to zájde. Ľudia mali strach a boli vďační za podporu vtedajších vplyvných, ako bol poslanec Slovenskej národnej rady baťko Mináč. Ale nedopadlo to zle. Nikto nebol zažalovaný, nikto nebol súdený, nikto neprišiel ani o miesto. Pritom to nebolo všeobecné pravidlo slovenskej sub-verzie československej normalizácie. Ľudí z cirkevného disentu z práce prepúšťali aj zatýkali až do novembra 1989. A ochranári nemohli vedieť, že im sa to vyhne.

Spoločná práca, spoločné diskusie, spoločné diela na svahoch slovenských vrchov, na fotografickom papieri a celuloide diapozitívov i na nekvalitnom cyklostylovom papieri ľudí spájali. Keď s niekým dvanásť hodín tvrdo pracujete a pritom z vlastného vrecka platíte za možnosť tej práce, keď potom dlho do noci debatujete o zmysle tej práce a existencie sveta a seba v ňom, vzniká medzi vami puto. Vzniká vzájomná dôvera a zdieľanie, vzniká čosi ako Tatarkova vysnívaná obec Božia. To, čo ocenila aj porota Ceny Dominika Tatarku. Ten pocit spoločenstva bol vtedy pre nás dôležitý. Bol to paralelný svet, ktorý sa zdal byť čistý, naplnený zmyslom, povznášajúci. Dával možnosť byť alebo aspoň cítiť sa lepším. Bol útočiskom nielen pred šedým nezmyselným ubíjajúcim svetom normalizovaného socialistického Československa. Bol útočiskom aj pred zdanlivou nutnosťou žiť svoj vlastný súkromný život — mnohí zakladali svoje vlastné rodiny oveľa neskôr, ako bolo obvyklé. Bol to súčasne svet skonštruovaný pre našu vlastnú potrebu. V ňom bolo ľahké byť lepší. Byť rovnaký aj mimo neho bolo ťažšie.

Viac pragmatizmu a menej patetizmu

V máji 1989 zomrel Dominik Tatarka. O pár mesiacov ho nasledoval aj vyčerpaný socialistický režim. A spoločenská zmena bola aj rozhodujúcou skúškou úprimnosti a trvalosti hodnôt ochranárskej obce božej. Charta 77 bola na Slovensku málo významná. Silnou, dobre organizovanou a pomerne známou skupinou nesúhlasiacich boli ochranári. Prvé dni novembrovej zmeny režimu patrili ochranárom, ale rýchlo mizli v úzadí. Ich ponovembrové osudy boli zapísané už v ich prednovembrových príbehoch. Niektorí sa pokúsili byť v prvej línii novej moci. Boli to tí, ktorí sa predtým zúčastňovali oveľa viac intelektuálnych ako manuálnych aktivít. Pokiaľ aj niektorí z nich v politickom živote ešte vždy sú, nie sú vo vplyvných pozíciách. Ešte vždy však menšinové médiá a ich čitatelia či poslucháči majú záujem o ich názory. Ďalší sprvu váhali a potom — skôr z pocitu zodpovednosti voči abstraktnému ľudu, ktorý od nich čosi abstraktné očakával, ako z potreby urobiť krok od bezmoci k moci — začali budovať Stranu zelených. Kto si dnes spomenie, že to bola jediná politická strana, ktorá vznikla ako federatívna československá strana. Nebola úspešná ani voľbou územia, na ktorom chcela ako jediná pôsobiť, ani v presadzovaní zelenej politiky. Postupne ju všetci z tých prednovembrových opustili.

Postupne sa menil život všetkých, ktorí to prednovembrové spoločenstvo pracovitých idealistov tvorili. Práce na pracovisku je viac, nová otvorenejšia spoločnosť dáva viac šancí a očakáva viac úsilia. Z radových pracovníkov ústavov Akadémie vied sú vedúci pracovníci. Čím je ich špecializácia vzdialenejšia tomu, čo v najširšom slova zmysle nazývame ochranárstvom, tým menej času mu môžu venovať. Ostatne, ani fyzicky už nevydržíme toľko, ako pred dvadsiatimi rokmi. Dnes sú tu noví dvadsiatnici-tridsiatnici. Už netvoria obec Božiu, sú viac pragmatickí a menej patetickí. Hovoria o osobnostnej a finančnej kríze súčasného zeleného hnutia na Slovensku. Dnešná doba neumožňuje paralelný aktivistický život za peniaze ušetrené z civilného pracovného života. Dnes sú dobrovoľníci vlastne platení profesionáli a my sa postupne učíme držať ich aktivity pri živote drobnými pravidelnými príspevkami a nahradiť tak pomaly miznúce veľké nadácie. Napokon aj peniaze tých nadácií pochádzajú od konkrétnych ľudí. Tým sa dnešní aktivisti stávajú súčasne spojencami pre spoločné ciele aj súpermi o svoj diel zo spoločných zdrojov. V otvorenej trhovej spoločnosti je ťažké, ak nie nemožné, vytvárať izolované pod-spoločnosti, v ktorých si môžeme dovoliť odkryť len to lepšie v nás.

Hľadať, čo nás spája

Ťažké je aj nevnímať svoje odlišnosti. V tej šedivej nehostinnej krajine normalizovaného socializmu, ktorá bola tak malá uprostred svojich ostnatých drôtov a súčasne tak nekonečná zoči-voči snahe uniknúť z nej, sme hľadali, čo nás spája a nevnímali rozdiely. Mám v živej pamäti, aká bola vítaná podpora baťka Mináča, i keď všetci poznali jeho sporné komunistické angažovanie. Dnes nám nikto nie je dostatočne podobný, aby sme ho dokázali bezvýhradne prijať ako spojenca. Dnes dokážeme na každom nájsť sporný bod, oprávňujúci jeho odmietnutie. Obec Božiu takto nevytvoríme. Ale nevytvoríme ani efektívne a vplyvné zelené hnutie.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *


Redakce Sedmé generace si vyhrazuje právo nejprve rozhodnout o schválení tohoto komentáře a jeho následném zveřejnění. Více v "Pravidlech pro komentáře" níže. Děkujeme za pochopení.

Pravidla pro komentáře: Redakce Sedmé generace si vyhrazuje právo smazat příspěvek, který nemá nic společného s tématem, obsahuje vulgarismy, rasistické a xenofobní vyjadřování či jiné urážky ostatních, obsahuje spam a komerční reklamu nebo je jinak nevhodný. Porušení pravidel může mít pro uživatele za následek dočasné nebo trvalé znemožnění vkládání dalších komentářů.

Upozornění: Publikovat články nebo jejich části, jakož i zveřejňovat fotografie a kresby z časopisu Sedmá generace nebo z jeho internetových stránek je možné pouze se souhlasem redakce.

Sedmá generace 3/2019 vyjde v 2. polovině června.