Počkať si na to skutočné a pravé

28. května 2009 /
foto: Jana Sobotková (vše)

Se svojí kapelou Živé kvety nedávno vpadla do českých médií jako meteorit. Společně s kytaristou Peterom Bálikom píše přímočaré rockové písně, ze kterých mrazí na těle i na duši. Na pódiu vzpíná ruce a se zavřenýma očima vydává z hrdla naléhavé zvuky. Někteří komentátoři jí přezdívají slovenská Patti Smith, jiní jí kvůli hlasové "jinakosti" nemůžou přijít na jméno. Se zpěvačkou a textařkou (a bývalou herečkou divadla Stoka) Luciou Piussi jsme si tento mailog domluvili po strhujícím brněnském koncertu ve Staré Pekárně, napěchované pamětníky undergroundu, batůžkáři/mošničkáři a slovenskými studenty.

S jistou licencí se dá biblicky říct, že prvních sedm let Živých kvetov bylo hubených, a dalších sedm let naopak tučných. Neříkala jste si mnohdy, že to všechno vlastně nemá smysl?

Skôr sa nám to zdalo s Bálikom dajaké zakliate. Až sme sa smiali, že to nie je možné! Že všetko, čo postavíme, sa nám zrúti. Vedeli sme, že niečo robíme zle, ale nevedeli sme čo. Niekedy sa nedarí a nedarí a potom sa zas niekedy darí a darí a nikto nevie prečo… Raz som sa tak v tých časoch, kedy sme strašne túžili hrať a robiť vlastné veci a nič z nás nešlo, posťažovala Jirkovi Oličovi, s ktorým sme sa kamarátili a ktorého sme obdivovali, a on mi povedal: „Keď to nejde, tak to skrátka nejde. Netráp sa s tým. Ale keď sa to ozve a pôjde to, tak vtedy to nesmieš pustiť!“ Olič je múdry Indián. Pamätám, ako mi to povedal. Uprene a vážne. Len som tak preglgla.

V jednom rozhovoru jste uvedla, že jste v začátcích hráli špatné skladby. Podle čeho poznáte, kdy je skladba dobrá?

Nevedeli sme to chytiť za správny koniec. Dobrá skladba je ako čarovná guľa. Čím viac do nej hľadíš, tým viac vecí ukazuje. Žiari. Môžeš si ju hrať na jednej španielke do aleluja, stále hreje, sála. Slabá skladba ťa vyčerpá a unaví. Silná ťa nabije. Treba sa len naučiť kruto hádzať cez palubu a počkať si. Na to skutočné a pravé.

Jsou písně, které už jste vnitřně přežila, a i když třeba byly populární, už je nemůžete hrát?

To je fakt zaujímavé, že dobrá skladba ťa neunaví ani po rokoch. Tá realita za ňou časom vybledne, ale tá skladba ostane. Mnohé sme zahodili, prestali hrať, pretože skrátka neprešli časovou kontrolou…

Ke které písni máte obzvlášť niterný vztah?

Uf, je ich veľa. Tie čo prežijú, tie sú veľmi vzácne a potom tie čerstvé šteňatá, z tých sa človek vytešuje. Teraz si hrávam na gitare stále tie nové: Kým ťa mám, tak sa mám, S Magorom, Odvaha… Tie ale okrem nás ešte nikto veľmi nepozná! Ale čoskoro ich nalodíme na loď…

Vedle milostných písní zpíváte texty, v nichž hojně kritizujete sociální a politické poměry. Můžete ve zkratce říct, proti čemu, respektive za co bojujete?

My nekritizujeme ani sociálne ani politické pomery. Ani za nič nebojujeme. To sú také buditeľské, nešťastné termíny, čo sa zrazu s nami vlečú. My iba spievame o tom, čo je naokolo a nerobíme cenzúru – toto ešte áno, toto už nie. Prečo aj? Pozriem z okna – vidím že dokopali človeka. Tak nepoviem ako Karel Gott, že tam je málo spevavých samohlások v tej vete, nie? To, za čo sa angažujeme, sú len otvorené oči a uši, žiadna politika v tom nie je.

Dobře, ale když například zpíváte „zas je to všetkým jedno“, že „najväčšie úniky peňazí sú priamo v štátnom sektore“, nebo když vybízíte „nech je silný náš spev jak lev, nech otriasa ich pravdami“, tak v tom politiku, respektive bojovnost najdeme. Myslím ale, že na tom není nic a priori závadného, naopak ty písně mohou fungovat jako vakcína proti všeobecné depolitizaci a lhostejnosti.

Že sú najväčšie úniky peňazí priamo v štátnom sektore, je tiež len holý fakt. Ja tým nevyzývam, aby ľudia hádzali dlažobné kocky, chápete. My netužíme nikoho k ničomu burcovať. Len sa snažíme pravdivo spievať o veciach, čo naozaj sú tu. Že to tu takmer nikto nerobí – že sa spieva len to gottovské „ííí“ a „áááá“, je choroba tých umelých tekvíc spievajúcich z našich rádií, ktoré sa tu pestujú, a ľudia ich už prijali ako normu. A my voči tej zdegenerovanej pesničke vyzeráme „zvláštni“ a angažovaní. To je to smutné!

Politicky a sociálně angažované kapely patří na Západě zpravidla do levicového tábora, což se o vás zřejmě říct nedá. Necítíte to jako paradox?

Sváťa Karásek to vystihol, keď povedal, že v niečom je taký ľavicový ako žiadny ľavičiar a v niečom taký pravičiar, že sa o tom pravičiarovi ani nesnívalo… Povedal to lepšie samozrejme, ale v takom zmysle, že ani s jednými ani s druhými nezdieľa tábor.

Aktivně vystupujete na různých veřejných akcích, podpořila jste například protest proti výstavbě skládky odpadu v Pezinku. Jak to s ní vlastně dopadlo?

Najnovšie tam ľudia fyzicky stoja a bránia tomu, aby im tam sypali odpad a oni to sypú vyslovene cez nich. Je to strašné! Celé mesto je proti tej skládke, zmobilizované, ťahá sa to na Najvyššom súde a je to proti tým mafiánom, ktorí za skládkou stoja, hovno platné.

V článku podporujícím nedávnou prezidentskou kandidátku Ivetu Radičovou jste napsala, že vám františkánští mniši říkají: „máš viac viery ako my všetci do kopy“. V co věříte?

Tým som chcela len demonštrovat, akí sú títo františkáni otvorení: neprivlastňujú si vieru. Naopak. Berú člověka takého, aký je a majú ho radi bez toho, aby ho obracali na svoj obraz. Ja verím v dobro, ktoré nás presahuje, a verím v zlo, voči ktorému musíme zvádzať boj. Verím, že žiadna energia sa nestráca. Verím, že máme dušu, že život je zázrak. Napriek tomu sa považujem za „neznaboha“, pretože nežijem nábožným životom. Lenže povedzte to františkánovi, že sa neviete napríklad modliť a on vám povie: „A čo si robila teraz celý koncert? Keby som sa vedel tak modliť ako ty!“ Ja verím v týchto frantíkov! Dodajú vám viery.

Na koncertech teď hrajete i řadu nových písniček, jednu z nich jste věnovali Ivanu „Magorovi“ Jirousovi. Blíží se tedy nahrávání další, už sedmé desky? Jaká bude?

Tentokrát ju nahrávame postupne. Už máme za sebou jedno náhrávacie „sešn“, v priebehu mája pôjdeme do ďalšieho. Už sa to aj dajako rysuje, ale možno dáme ešte tretie kolo. Bude to šťastná platňa – už teraz má pár šťastných pesničiek ako už dávno nie.

Jak se vám v březnu hrálo s undergroundovou legendou DG 307 v newyorském Českém centru?

Bolo to napínavé. Tá sála má totiž niekoľko obrovských krištáľových lustrov, je úplne nová, čistá, žiadny klub. A strieľali sme do tmy. Až po koncerte sme zistili, že sme zasiahli nejakých ľudí… No ale zoznámili sme sa s Pavlom Zajíčkom, dokonca sme bývali na jednej chodbe a vymieňali si každý deň zážitky, chodili s ním fajčiť na strechu… Tak to sa ráta, taká spoločnosť!

V minulém čísle 7G jsme se věnovali takzvanému dumpster divingu neboli potápění se do kontejnerů. Na brněnském koncertu jste zmínili, že váš kytarista Peter Bálik si v New Yorku z kontejneru vytáhnul kytarovou ladičku. Nemáte ještě nějaký jiný úlovek?

Ani ju nemusel vybrať z kontajnera – ale svietila tam – položená na chodníku – krásná obrovská ladička. Obrovská ako malý zosilovač. Potom si ešte Bálik zobral do Bratislavy obrovské tučné newyorské „zlaté stránky“ – taký ten hrubý zoznam všetkých telefónnych čísiel. Doteraz to má pri posteli a vraj si v tom niekedy listuje. Myslela som, že toho člověka poznám – toto ma šokovalo!

Vzhledem k názvu vaší kapely se ještě zeptám na další v 7G probírané téma?

Vidíte, na to si ja vôbec nepotrpím, v tom som hrozná. Mne sú kvety fuk. Všetky. Prvý krát mám v živote doma kvetináč a aj tak je to bazalka.

Aspoň budete zdravější a klidnější… Mimochodem proč se tedy jmenujete Živé kvety?

Asi ma to napadlo pod vplyvom Štrpkových textov v Ursinyho pesničkách. Ten názov sa mi zdal úžasný. Bálik povedal, že je to dobre debilný názov, ale že na názve nezáleží. Ale aj s odstupom času sa mi páči to spojenie. Je v ňom niečo samozrejme-nesamozrejmé.

Pracujete v knihkupectví Artfórum, kde píšete knižní anotace. Kterou knihu byste z poslední doby doporučila?

Konečne vyšla kniha zobraných spisov Timravy – to je skutečný génius. (Timrava je pseudonym slovenské spisovatelky Boženy Slančíkové, žijící v letech 1867–1951, pozn. red.) Kto miluje napríklad americkú prozaičku Flannery O’Connor, nech si prečíta Timravu. Bude šokovaný. To nie je žiadna zaprdená slovenská klasika. To je strašná sila! Tak kruto pravdivé, až to dych vyráža.

Vaše bubenice Agnes Lovecká se nedávno odstěhovala na venkov a pracuje na rodinné farmě. Neuvažujete, že byste se přestěhovala do „miest, kde nie je signál“?

Zatiaľ ma to veru nenapadlo. Najradšej by som bola, keby sa z Bratislavy stal New York a my by sme tam boli doma. Chodili od jedného klubu do druhého a pravidelne tam hrávali a nemuseli ani príliš cestovať. Len tak – z jednej časti mesta do druhej. To by sa mi páčilo najviac.

Aké dni sú pred vami?

Dúfam, že vidím dobre: Radostné! Reálny život.

Písně Živých kvetov včetně poslední desky 12+1 si můžete poslechnout zde.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Pravidla pro komentáře: Redakce Sedmé generace si vyhrazuje právo smazat příspěvek, který nemá nic společného s tématem, obsahuje vulgarismy, rasistické a xenofobní vyjadřování či jiné urážky ostatních, obsahuje spam a komerční reklamu nebo je jinak nevhodný. Porušení pravidel může mít pro uživatele za následek dočasné nebo trvalé znemožnění vkládání dalších komentářů.

Upozornění: Publikovat články nebo jejich části, jakož i zveřejňovat fotografie a kresby z časopisu Sedmá generace nebo z jeho internetových stránek je možné pouze se souhlasem redakce.

Sedmá generace 3/2024 vychází v 2. polovině června.