Prečo Live 8 nemohol poslať chudobu do dejín

6. prosince 2005 /

Jednoho dne spojí miliony lidí myšlenka, že chudoba zmizí, když podpoří úsilí desítek neziskových organizací a vyzvou světové politiky, aby vyslyšeli jejich požadavky. Jistě velmi lákavá představa. Neodolatelně lákavá. Avšak, zdá se, nereálná. Megakoncerty Live 8 sice možná miliony lidí spojily, avšak málokomu z třetího světa skutečně pomohly. Několik důvodů, které akci Boba Geldofa odsouvají mezi další zklamání na cestě k vymýcení chudoby, vyjmenovává Barbora Černušáková z Priatiel Zeme-CEPA.

Stane sa to, o čo sa nejedna rozvojová organizácia snažila od svojho vzniku. Politici dostanú milióny e-mailov a listov z celého sveta od ľudí, ako sme my, ale aj od arcibiskupa Desmonda Tutu, bývalej írskej prezidentky Mary Robinsonovej, spisovateľky Margaret Atwoodovej, speváka Bona či modelky Claudie Schifferovej, ktorí ich vyzývajú, aby splnili sľub a podnikli konkrétne kroky na boj proti chudobe. Milióny ľudí si na ruky navlečú biele náramky symbolizujúce heslo Pošlime chudobu do dejín a so stiahnutým hrdlom sledujú koncerty Live 8. Mnohí z nich možno tušia, že sa snažia posunúť tento odkaz lídrom zhromaždením na summite krajín G8, a Bob Geldof, hudobník a organizátor mamutej akcie, sa ich poponáhľa uistiť, že sa podarila dobrá vec — úloha splnená. Lenže, čosi nesedí.

Náramok je „in“

Dôležitým okamihom kampane Pošlime chudobu do dejín bol 2. júl, deň edinburského pochodu a koncertov Live 8. Účasť na pochode oznámil aj britský minister medzinárodného rozvoja Hilary Benn. „Muž, ktorého úlohou je presviedčať africké vlády, aby privatizovali verejné služby? Čo asi tak bude skandovať? Prečo so mnou?!“ pozastavil sa britský investigatívny novinár George Monbiot.

Bennovi však túto výstrednosť nemožno mať za zlú. Prvá júlová sobota mala byť totiž dňom, kedy sa „svet dožadoval spravodlivosti“. Organizátori kampane oznámili, že sa tisícky ľudí zhromaždia v Edinburgu na pokojnom proteste. Večer ich výzvu zopakujú milióny ďalších, ktorí prídu na koncerty Live 8 v Londýne, Paríži, Berlíne, Ríme a vo Filadelfii.

Jedným z cieľov oboch akcií bolo, aby sa ich zúčastnilo čo najviac ľudí, vrátane Hilaryho Benna, britského ministra financií Gordona Browna, ale aj Billa Gatesa. Mať na ruke biely náramok je skrátka „in“, práve tak ako volanie po odpustení dlhov.

Komu by nebolo toto „trendy“ porozumenie sympatickejšie ako protesty, kontrasummity či sociálne fóra? Spravodlivejší svet dosiahneme pohodovo a spoločne. Celebrity, politici a aktivisti, veď sme všetci jedna veľká rodina!

Ale sme ňou skutočne? Politici zodpovední za podmienky, v dôsledku ktorých došlo za posledné roky k niekoľkonásobnému nárastu chudoby, nezačnú predsa vďaka koncertom a náramkom kričať „Preč s nami!“, meniť pravidlá hry a starať sa o nápravu a spravodlivosť. Môžu so snahami aktivistov sympatizovať, objímať sa s angažovaným hudobníkom, natiahnuť si na ruku biely náramok. Pri pohľade na záverečné komuniké zo summitu G8 však človek rýchlo vytriezvie: išlo tu o politiku imidžu, nie politiku skutočných zmien. Najrazantnejšie to vyjadrili predstavitelia britskej mimovládnej organizácie Svetové rozvojové hnutie: „Komuniké je urážkou stoviek tisíc kampanierov, ktorí svetovým lídrom verili, že sa naozaj snažia riešiť problém chudoby v Afrike. Výsledok summitu je pohromou pre chudobných sveta.“

Niekoľko sklamaní

Lídri G8 napokon v škótskom Gleneagles schválili návrh ministrov financií, aby sa odpísal dlh v hodnote 40 miliárd amerických dolárov 18 krajinám. Mnohé organizácie, ktoré viedli kampaň za koniec chudoby, boli sklamané. Kampaň totiž žiadala úplné odpustenie dlhu 62 krajinám, ktoré by nebolo viazané na podmienky poškodzujúce ich hospodárstvo — najmä privatizáciu a dereguláciu.

Rozhodnutie odpustiť dlh len 18 krajinám znamenalo porušenie princípu rovnakého prístupu. Takisto sa ním ignorovala skutočnosť, že mnohé z dlhov sú nelegitímne. Ide o dlhy, ktoré vznikli v dôsledku pôžičiek pre rôzne diktátorské režimy, z ktorých utláčaní obyvatelia nemali žiadny osoh. Časť tvoria tiež „nesplatiteľné“ dlhy, ktorých úhrada by si vyžadovala, aby sa krajina vzdala prostriedkov určených na zásobovanie potravinami, na zdravotnú starostlivosť či vzdelávanie.

Prekvapenie a znechutenie rozvojových organizácií bolo ešte väčšie, keď v auguste Svetové rozvojové hnutie a organizácia Kampaň za oddlženie-Jubilee zverejnili dokumenty, ktoré prenikli zo Svetovej banky. Dokumenty odhalili, že krajiny G8 v skutočnosti spomínaným osemnástim krajinám neodpustili sto percent ich dlhov, iba prisľúbili prostriedky na pokrytie splátok počas najbližších troch rokov.

Nenaplnené ostali aj požiadavky kampane v oblasti obchodu. Požiadavka, aby štáty G8 nechali africkým krajinám priestor na vytváranie ich vlastných obchodných stratégií, a aby spravodlivejší obchod prestali podmieňovať tým, že musia otvoriť svoje trhy, ostala nenaplnená. Nepomohli ani výsledky prieskumu OSN, podľa ktorého nútená liberalizácia viedla v nerozvinutých krajinách k nárastu chudoby.

Ako však upozorňuje kanadská kresťanská charita KAIROS, oveľa horším výsledkom summitu, ako zlyhanie v oblasti odpustenia dlhov, sú podmienky, ktoré musia „tie šťastné“ oddlžené krajiny splniť. Týka sa to aj ďalších dvadsiatich vysoko zadlžených chudobných krajín, ktorým dlhy môžu byť odpustené, ak zavedú smutne známe „programy štrukturálnych úprav“ požadované Svetovou bankou a Medzinárodným menovým fondom. Ide o vysoké úrokové miery, úsporný rozpočet, jednostrannú liberalizáciu obchodu a privatizáciu verejných služieb. Hlavný argument znel, že súkromný sektor je efektívnejší a lacnejší ako štátny. Bohužiaľ, povedzme v prípade vodárenských služieb sa to nepotvrdilo a napríklad v Guinei vzrástli ceny za vodu v priebehu piatich rokov o 500 percent, čo z nej spravilo pre mnohých obyvateľov nedostupný „tovar“.

Inak ako za smutné nemožno označiť výsledky summitu v oblasti pomoci. Kampaň proti chudobe odhaduje, že nárast bude predstavovať len asi 20 miliárd amerických dolárov, čo je hlboko pod 50 miliardami, ktoré sú potrebnými na dosiahnutie Miléniových rozvojových cieľov. Absolútnym sklamaním bol prístup v otázke klimatických zmien. Lídri G8 len zopakovali známe skutočnosti, a ak nepovažujeme za výrazný úspech, že G. W. Bush objavil vážnosť problému klimatických zmien a nutnosť jeho riešenia, nemožno rokovanie o tomto probléme označiť inak ako zlyhanie.

Kampaň a jej čudné „osobnosti“

Mnohí aktivisti z Afriky kritizovali fakt, že Live 8 upriamil mediálnu pozornosť na západné celebrity, no menej na afrických hudobníkov a už vôbec nie na podstatu problému chudoby v Afrike. Upozorňovali na neodbornosť a necitlivý prístup Boba Geldofa, ktorý podľa nich nerozumie príčinám ich problémov a z podujatia spravil najmä priestor pre sebaprezentáciu rôznych osôb zo sveta západného showbiznisu.

S myšlienkou vytvoriť veľkú kampaň, ktorá by vyvrcholila počas britského predsedníctva EÚ a summitu G8 a vytvorila tlak na svetových lídrov počas schôdzky o miléniových cieľoch OSN a počas zasadnutia WTO, prišla v roku 2003 britská humanitárna organizácia Oxfam. Vznikla obrovská koalícia nazvaná Globálna výzva na boj proti chudobe vedená Oxfamom, organizáciou Action Aid a kontroverzným charitatívnym združením na pomoc Afrike, ktoré založili spevák skupiny U2 Bono, multimiliardár George Soros a zakladateľ Microsoftu Bill Gates.

Kampaň spojila odbory, cirkvi, mimovládne organizácie. Heslá proti chudobe si osvojili mnohé celebrity, a keď Bob Geldof ohlásil sériu koncertov Live 8, nastala podľa viacerých pozorovateľov takmer mediálna hystéria. O kampani hovorili aktivisti, celebrity, politici a verejnosť a zdalo sa, že mnohoročná snaha mimovládnych organizácií zaznamenáva úspech.

Požiadavky adresované britskej vláde a ostatným krajinám G8 a EÚ boli radikálne. Prestaňte podmieňovať rozvojovú pomoc liberalizáciou obchodu v chudobných krajinách. Zvýšte objem pomoci o 50 miliárd dolárov ročne a konečne splňte svoj vlastný, už 35 rokov starý sľub — začnite na rozvojovú pomoc vyčleňovať 0,7 percenta HDP. Kampaň tiež žiadala, aby vyššiu a kvalitnejšiu pomoc sprevádzalo zrušenie nesplatiteľných dlhov najchudobnejších krajín. Jej súčasťou bolo aj volanie po demokratizácii a regulácii inštitúcií ako Medzinárodný menový fond a Svetová banka, ktorých zlé úvery v mnohých krajinách viedli k prehĺbeniu chudoby.

Z kampane s konkrétnymi požiadavkami sa však stala len neškodná a nič nemeniaca mediálna bublina.

Čo je dobré pre korporácie, to je dobré pre Afriku?

Lídri G8 tvrdia, že nadnárodné korporácie nie sú súčasťou problémov Afriky, ale ich riešením. Tento prístup sa podarilo v USA pretlačiť do zákona nazvaného Rast a príležitosti pre Afriku. Text tejto legislatívy nenecháva nikoho na pochybách, o aký cieľ pri tzv. rozvojovej pomoci ide. Krajina, ktorá sa chce o ňu uchádzať, musí minimalizovať štátne zásahy do hospodárstva, ako sú kontrola cien či dotácie podnikom, a odstrániť bariéry pre americký obchod a investície. Ak tieto podmienky splní, môžu niektoré jej výrobky získať zvýhodnený prístup na americký trh. Zákon ukladá Agentúre Spojených štátov pre medzinárodný rozvoj USAID, aby sa postarala o vytvorenie dobrého prostredia pre obchod a investície. George Monbiot upozorňuje na zaujímavosť, že táto úloha bola presunutá na Radu pre korporácie pôsobiace v Afrike. Ide o lobistické združenie zastupujúce záujmy veľkých amerických korporácií, ako sú Halliburton, Exxon Mobil, Coca-Cola, General Motors, Starbucks, Microsoft, Boeing či Citigroup. Ešte stále je reč o rozvojovej pomoci…

Začiatkom júla sa v Londýne konal summit Biznis pre Afriku. Otváral ho Tony Blair a medzi rečníkmi nechýbali predstavitelia firiem Shell, British American Tobacco a firma De Beers, ktorá je podozrivá, že počas občianskej vojny v Angole obchodovala s tamojšími „krvavými diamantmi“. Cieľom summitu bolo otvorenie fondu, do ktorého budú plynúť prostriedky zahraničnej pomoci Británie, ďalších krajín G8 i Svetovej banky. Spravovať ho však má súkromný sektor. Šéfom fondu bude Niall Fitzgerald, ktorý viedol pobočku firmy Unilever v Južnej Afrike, a to v období aparteidovského režimu. Fond by mal podľa neho pomáhať vytvárať zdravé investičné prostredie, ktoré firmám prinesie zaujímavé zisky. Afrike teda budú prostredníctvom verejných rozpočtov „pomáhať“ nadnárodné spoločnosti a jediné, čím budú pri tom viazané, sú smernice OECD, ktoré majú charakter odporúčaní. Áno, ešte stále je reč o rozvojovej pomoci.

Kampaň Pošlime chudobu do dejín a koncerty Live 8 uštedrili svetovej verejnosti lekciu z etiky. Upozornili na existenciu tisícok detí ulice, na umieranie v dôsledku extrémnej chudoby, napriek skutočnosti, že dnes disponujeme zdrojmi a znalosťami, ktoré by mohli túto situáciu vyriešiť. Chudoba, dlh a nespravodlivý obchod nie sú však príčinami, ale iba symptómami problému. Ten tkvie v nerovnováhe moci — krajiny G8 a veľké korporácie určujú politiku Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu, ale aj OSN. Pôsobenie nadnárodných korporácií neregulujú žiadne záväzné medzinárodné štandardy. Tejto podstaty sa však kampaň a koncerty Live 8 už vôbec nedotkli.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *


Redakce Sedmé generace si vyhrazuje právo nejprve rozhodnout o schválení tohoto komentáře a jeho následném zveřejnění. Více v "Pravidlech pro komentáře" níže. Děkujeme za pochopení.

Pravidla pro komentáře: Redakce Sedmé generace si vyhrazuje právo smazat příspěvek, který nemá nic společného s tématem, obsahuje vulgarismy, rasistické a xenofobní vyjadřování či jiné urážky ostatních, obsahuje spam a komerční reklamu nebo je jinak nevhodný. Porušení pravidel může mít pro uživatele za následek dočasné nebo trvalé znemožnění vkládání dalších komentářů.

Upozornění: Publikovat články nebo jejich části, jakož i zveřejňovat fotografie a kresby z časopisu Sedmá generace nebo z jeho internetových stránek je možné pouze se souhlasem redakce.

Sedmá generace 5/2019 vyjde v 2. polovině října.