Skládky odpadov – bezpečnosť s ručením obmedzeným

Zíde z očí – zíde z mysle, alebo rovno zmizne. Tak vidia problém odpadov, vďaka ich pravidelnému odvozu a nedostatku informácií, ešte stále mnohí ľudia. Žiaľ, túto idylku narúšajú otravnosťou sebe vlastnou ochrancovia životného prostredia, ktorí obťažujú nepríjemným poukazovaním na skutočnosť, že odpady nemiznú, ale kamsi putujú. A problém odpadov tým nekončí, ale začína. Väčšina komunálnych odpadov v Čechách (65 %) a na Slovensku (65,4 %) končí na riadených skládkach.

Divokým skládkam odpadu sa venovať nebudeme, pretože ich negatíva sú v dostatočnej miere známe. Niektorí, vidiac neprijateľnosť divokých skládok odpadov, navrhujú skládky riadené, ktoré teoreticky majú obsahovať technické opatrenia eliminujúce všetky riziká. Vo svete však panuje v odbornej obci stále väčšia skepsa nad účinnosťou riadených skládok a narastá počet prísnych obmedzení skládkovania. Prečo?

Aj keď naše domáce odpady vyzerajú na pohľad nevinne, musíme si uvedomiť, že obsahujú stovky rôznych, aj rizikových chemikálií a asi 1 % tvorí nebezpečný odpad. Na skládkach komunálnych odpadov tak zmiešavame desiatky materiálov so stovkami rôznych chemických zlúčenín, čím spúšťame nekontrolovateľný chemicko-fyzikálny proces.

Priesakové vody

Skládka komunálnych odpadov je dlhodobou hrozbou znečistenia povrchových a podzemných vôd. Dážď presakuje cez „zahrabané“ odpady produkujúc tekutinu nazývanú priesaková voda. Tá sa obohacuje aj o škodlivé látky obsiahnuté v odpadoch a zlúčeniny vznikajúce ich vzájomnými reakciami. Priesaková voda preniká ďalej a môže znečistiť podzemné i povrchové vody zásobujúce ľudí pitnou vodou.

Skládkovanie prebieha v 4 fázach, pričom najväčšie nebezpečenstvo porušenia tesnosti je počas druhej, keď je v skládke najväčšia koncentrácia kyselín. Mastné kyseliny prítomné vo výluhoch zvyšujú podstatne aj vylúhovanie ťažkých kovov. Vodné výluhy môžu za určitých podmienok vyvolať v okolitom horninovom prostredí procesy rozpúšťania nestabilných minerálov a uvoľňovať aj pôvodne nerozpustné toxické zložky z horninového prostredia.

Problém predstavuje trvalá izolácia prostredia od vplyvov skládky. Riadené skládkovanie odpadov nemôže byť považované za ich trvalé zneškodnenie. Každá skládka v sebe skrýva riziko havárie a následného znečistenia prostredia. Ak aj funguje celú dobu bez problémov, k ohrozeniu okolia neskôr môže s veľkou pravdepodobnosťou dôjsť.

Podkladanie skládok plastovými podložiami nie je dokonalým riešením. Nikdy nemôžeme vylúčiť porušenie tesnosti skládky z najrôznejších príčin už počas prevádzky (prerazenie tesnenia, pretavenie pri požiari, porušenie prirodzeného podložia vplyvom agresívnych zlúčenín vznikajúcich na skládke, zosuv pôdy). Navyše plastové bariéry, ktoré sa používajú na izoláciu odpadov v skládke, majú obmedzenú životnosť (niekoľko desiatok rokov, pre nebezpečné odpady do 100 rokov) a žiadny predpis nepamätá na to, čo so skládkou potom. Rozkladné procesy vnútri skládky prebiehajú nesmierne pomaly, riziko znečistenia zo skládky potrvá zrejme dlhšie ako životnosť tesnenia… Jedna z odborných štúdií konštatuje: „Systémy izolovania (skládok) sú všeobecne účinné prvých 10–25 rokov, ale sú takmer porovnateľné so simulovanou situáciou (bez izolácie) po sto rokoch. Z toho vyplýva, že izolačné systémy pre skládky … môžu predstavovať „časovanú bombu”, ktorá bude v budúcnosti ohrozovať ľudské zdravie aj životné prostredie“. Aj Zelená správa Európskej komisie o PVC v časti o skládkach uvádza: „Tak ako iné emisie zo skládok, aj emisie z PVC môžu trvať dlhšie ako záruka technickej bariéry a neexistuje žiadny dôkaz, že by sa uvoľňovanie ftalátov po danom časovom úseku zastavilo.“

Na skládku odpadov sa môžeme z iného pohľadu dívať ako na teleso, ktoré sa postupne vyplavuje priesakovými vodami. Orientačne môžeme počítať, že jeden meter kubický priesakovej vody odplaví asi 20 kg látok. Ak uvážime ročné množstvo zrážok, potom nám vychádza, že celá skládka odpadov sa vyplaví o niekoľko tisíc rokov. Takéto dlhodobé procesy nám nie sú známe, nevieme ich prognózovať a môžeme ich predpokladať len s veľmi veľkou neistotou.

Skládkový plyn

Na skládke dochádza k pomalému od-búravaniu organickej hmoty odpadov počas 4 fáz rozkladu: aeróbnej, acidogénnej, metanogénnej nestabilizovanej a stabilizovanej.

Vinou zmiešavania bioodpadu s inými druhmi odpadov (vrátane rôznych chemikálií) robíme z bioodpadov – poten-ciálne užitočnej suroviny – problémovú látku. Tá spolu s ďalšími biologicky rozložiteľnými odpadmi spôsobuje vznik skládkového plynu. Skládkový plyn obsahuje v jednotlivých fázach rozkladu rôzne emisie, pozostávajúce hlavne z metánu, oxidu uhličitého, dusíku a vodíku. Okrem toho obsahuje skládkový plyn v nižších koncentráciách ešte rôzne plyny toxické, agresívne, často veľmi nebezpečné (dokázaných bolo zatiaľ vyše 100). Väčšinou nesú skládkové plyny so sebou nebezpečné toxické chemikálie obsiahnuté v odpadoch ako prchavé organické zlúčeniny. Niektoré výskumy ukazujú, že skládkový plyn môže dokonca svojimi prchavými organickými látkami kontaminovať podzemnú vodu. Preto je veľmi dôležité bioodpady a ďalšie rozložiteľné materiály zhodnocovať (bioodpady hlavne kompostovať, papier recyklovať) – v žiadnom prípade ich nedávať na skládku.

Ďalšie problémy prináša spaľovanie skládkového plynu, keď vznikajú nebezpečné plyny, napr. aromatické polychlórované uhľovodíky.

Na skládkach komunálnych odpadov je neprirodzené prostredie pre normálny rozklad, nemá sem prístup kyslík, sú tu jedovaté prímesy… Vo vnútri skládok je preto proces rozkladu veľmi spomalený. National Geographic uverejnil v r. 1991 reportáž s fotografiami potravín, ktoré sa na skládke nerozložili ani po mnohých rokoch. Fotografie zachytili vo veľmi zachovalom stave hlávkový šalát (na skládke od r. 1984), kukuricu (na skládke od r. 1971), žemľu (na skládke od r. 1984), hot-dog (na skládke od r. 1974). Autor fotiek Wesley J. Copas uvádza, že 20–50 % potravín a záhradných odpadov sa rozloží na skládkach najskôr o 15 rokov. Kým niektoré organické škodliviny podliehajú rozkladu pomalšie, anorganické ostávajú v podstate nedotknuté.

Poškodzovanie krajiny

Nebezpečenstvo kontaminácie okolitej pôdy vplyvom skládky spočíva vo zvýšení obsahu škodlivín, zvýšenom výskyte a násobenom účinku patogénnych mikroorganizmov, v nepriaznivých zmenách pôdnej fauny, flóry a mikroflóry. Aj dlho po skončení skládkovania je badateľný ústup pôvodných spoločenstiev a v okolí skládok sú zachytené druhy inváznych rastlín.

Skládky komunálnych odpadov spôsobujú v okolí zvýšenie hluku, zápachu, výskytu hlodavcov… Negatívny vplyv má aj zvýšené množstvo vozidiel s odpadmi putujúcimi na skládku a prázdnych vozidiel, ktoré sa vracajú späť.

Skládky zaberajú a devastujú územie, ktoré je pre ne určené. A to na veľmi dlhú dobu – mnoho desiatok rokov, možno ešte viac. Znehodnotené časti zeme pritom môžu byť pri aplikácii environmentálne priaznivých stratégií (minimalizácie vzniku odpadov, intenzívnej recyklácii, kompostovaní…) z veľkej časti ušetrené a inak využité, alebo ponechané divej prírode. Každá zhutnená tona komunálneho odpadu na skládke zaberie v priemere viac ako 1 m3 životného priestoru. Na Slovensku vyhodíme ročne množstvo odpadu, ktoré by pokrylo vyše 2 000 hektárov do výšky 1 m.

Jednou z najhorších škôd skládkovania je skutočnosť, že zahrabávame potenciálne užitočné materiály (papier, sklo, kovy, bioodpad, plasty, textil…). Nenávratne tak strácame suroviny, ktoré by sme mohli využiť. Vyhadzovanie mate-riálov na skládky vytvára tlak na zvyšovanie spotreby prírodných zdrojov. Smerovanie k udržateľnej spoločnosti ale potrebuje pravý opak – znížiť spotrebu primárnych surovín. Na Slovensku podľa výskumu Wuppertalského inštitútu je žiadúce znížiť spotrebu väčšiny surovín o 80 – 90%. Ročne len na Slovensku vyhodíme do smetia v podobe papiera cca 4 000 hektárov lesa.

Cena za skládkovanie odpadu nie je len cenou, ktorú zaplatíme pri bráne skládky. Celkové náklady na skládky by boli omnoho vyššie, ak by sme vedeli, čo budú musieť ďalšie generácie vynaložiť, keď sa budú pod telesami skládok rozpadávať izolačné bariéry. Už dnes musia v Nemecku odkrývať a vyťažiť niektoré staré skládky odpadov. Na škodu našich potomkov tieto budúce vplyvy zatiaľ nevyjadrujeme v akceptovateľných ekonomických veličinách.

Vplyv na ľudské zdravie

Štúdia Ministerstva zdravotníctva štátu New York oznámila, že u žien žijúcich blízko skládok, kde uniká plyn, sa 4 násobne zvyšuje pravdepodobnosť rakoviny močového mechúra, a leukémie. A nebola to prvá štúdia ukazujúca, že ľudia žijúci blízko skládok sú vo väčšej miere ohrození rakovinou. Štúdia rodín žijúcich blízko veľkej skládky komunálneho odpadu v Montreale z roku 1995 zaznamenala zvýšený výskyt rakoviny žalúdka, pečene, prostaty a pľúc u mužov a rakoviny žalúdka a maternice u žien. Štúdia americkej Agentúry pre ochranu životného prostredia z roku 1989 skúmala 593 skládok odpadu v 339 amerických okresoch. Zistila zvýšený výskyt rakoviny močového mechúra, pľúc, žalúdka a konečníka v okresoch s najvyššou koncentráciou skládok odpadu.

Najbežnejšie uvádzaný zdravotný dôsledok života v blízkosti skládok odpadov je nízka pôrodná hmotnosť a malá veľkosť u detí. V známej štúdii z Love Canal v štáte New York (r. 1989) vedci zistili, že deti, ktoré žili viac ako 75 % svojho života blízko Love Canal – smutne známej toxickej skládky – mali výrazne menšiu výšku ako deti, ktoré žili ďalej od skládky. Tieto výsledky obstáli aj po štatistických kontrolách hmotnosti pri narodení, sociálno-ekonomického postavenia a rodičovskej hmotnosti.

Najmenej 5 štúdií oznámilo zistenia zvýšenej pravdepodobnosti vrodených porúch u detí, ktorých rodičia žijú blízko skládky. Napríklad štúdia z oblasti San Franciska v roku 1990 zistila 1,5 násobné zvýšenie pravdepodobnosti vrodených chýb srdca a obehového systému novorodencov. Štúdia skládok nebezpečného odpadu v štáte New York (1990) zistila 12 % zvýšenie výskytu vrodených chýb v rodinách žijúcich v okruhu míle od skládky. Štúdia financovaná Európskou komisiou v roku 1997 zistila 33 % pravdepodobnosť vrodeného poškodenia detí v rodinách, ktoré žijú v okruhu do 3 km od ktorejkoľvek z 21 (riadených) skládok nebezpečných odpadov v 10 európskych krajinách.

Medzinárodný trend – obmedzovanie skládkovania

Súčasné ekonomické podmienky na Slovensku stále zvýhodňujú najškodlivejší legálny spôsob nakladania s odpadmi – skládkovanie. Viaceré štáty však už zaviedli ekonomické, alebo legislatívne nástroje postihujúce skládky a naopak zvýhodňujúce zhodnocovanie odpadov. Dánsko zaviedlo daň zo skládkovania a spaľovania odpadov, pričom výška dane je závislá na spôsobe zneškodňovania. Za skládkovanie sa platí najvyššia daň, za spaľovanie s následným využitím tepla sa platí tiež, ale nižšia, za spaľovanie s kombinovanou výrobou tepla a energie sa platí daň najnižšia.

Švajčiarsko zakázalo budovať tzv. reaktívne skládky (kde sa ukladá viac ako 5 % organického uhlíku) od r. 2000, Nemecko a Rakúsko ich zakázali od r. 2005. Európska únia prijala v r. 2000 smernicu o skládkach, ktorá stanovuje povinnosť pre členské štáty znížiť do 5 rokov od implementácie množstvo biologicky rozložiteľného komunálneho odpadu na skládkach o 25 % oproti množstvu skládkovaných komunálnych odpadov v r. 1995, do 8 rokov o 50 % a do 15 rokov o 65 %.

Náčrt riešení

Environmentálne prijateľné riešenie spočíva v striktnom dodržiavaní „odpadovej hierarchie”, ktorú ako teoretický základ uznávajú všetky štáty EÚ:

1. minimalizovať vznik a škodlivosť odpadov,

2. ak to nie je možné, odpady materiálovo zhodnocovať (recykláciou, kompostovaním apod.),

3. až keď ani to nie je možné, zvažovať spaľovanie s využitím energie. Skládkovanie využívať v najmenšej možnej miere.

Za každým vyhodeným kusom materiálu by sme nemali vidieť „smradľavý odpad, ktorého sa chceme zbaviť“, ale život. Za papierom je život stromu a koexistujúcich živočíchov, za plastami sú vtáci zlepení ropou, za hliníkovou plechovkou ťažbou bauxitu zdevastovanú prírodu a chorobopisy detí v okolí hliníkární.

Ak však budeme chcieť skutočne znížiť vznik odpadov, budeme musieť pristúpiť aj k hlbším krokom, vrátane reformy hospodárstva. Problém je v jeho nekomplexnom poňatí, ktoré nezohľadňuje ekologické a zdravotné dôsledky. Venuje sa, zjednodušene povedané, iba rastu výroby, spotreby a služieb (experti v projektoch odpadového hospodárstva počítajú na rast 1 % HDP najmenej 0,5 % rast vzniku komunálnych odpadov).

Nedá sa očakávať, že by komunálny odpad nevznikal vôbec, ale s tým, ktorý vyprodukujeme, by sme mali narábať ako s hodnotným zdrojom surovín. Mestá v západnej Európe a USA, ktoré berú triedený zber vážne, dosahujú už dnes účinnosť 50–80 %. A pribúda miest a komunít, ktoré si stanovujú nový cieľ: nulový objem skládkovaných a spaľovaných odpadov.