Surová dráma uprostred oceánu

Experimentálny dokument Leviatan je tak trochu ako temná vizuálna báseň so stopami psychedélie odkazujúca na Reggiovo Koyaanisquatsi (1982) — často netušíte, čo sa pred vami odohráva a často to radšej tušiť ani nechcete, inak by sa vám pred očami vykryštalizovali rybie vnútornosti alebo zakrvavená voda tryskajúca z podpalubia. Nepomôže ani prevažne nočné pozadie scén; strihy do tmavej noci rozdelenej neúnavnými a všadeprítomnými čajkami túžiacimi po koristi sa vždy vrátia k dráme na palube. O akej dráme je vlastne reč?

Režisérska dvojica Lucien Castaing-Taylor a Verena Paravel využila malý rozmer, vodeodolnosť a kvalitný obraz GoPro kamier, ktoré rozmiestnila na rôznych miestach rybárskej lode či oblečení rybárov, aby zachytila rutinu námorného lovu rýb. Dlhé zábery na polomŕtve ryby vás donútia premýšľať nad krutosťou ľudských činov, aj keď zrovna nie ste poučení o negatívach komerčného rybolovu. Hrubá poetika obrazu pritom zachycuje bežný kolobeh na jednej z desiatok tisíc lodí križujúcich oceány. Desivá je práve ona ordinérnosť činnosti, ktorá je pre nás zdrojom potravy. Chuť na morské plody z oceánskych hlbín vás už po pár minútach prejde, pretože vám režiséri brutálne realisticky ukážu, ako dochádza k premene živých organizmov na sterilný tovar z pultov supermarketov. Aj napriek absencii komentáru a faktu, že zvukovú stopu dokumentu tvoria výhradne spomalené a neforemné zvuky/hluky, si tak divák dopady nadmerného lovu i utrpenie rýb uvedomí veľmi dobre.

Už asi tušíme, akú podobu súčasný Leviatan nadobúda. Prestal byť záhadnou hlbokomorskou kreatúrou, ako ju poznáme zo Starého zákona, aj stredovekým stelesnením diabla či Melvillovým Moby Dickom. Dnes je onou príšerou človek, vynárajúci sa so svojimi sofistikovanými plavidlami uprostred temných vôd a požierajúci všetko, čo je v jeho dosahu. Odhaľuje sa pred nami demýtizovaný svet, ktorý sme zbavili nebezpečných monštier, aby sme zasadli na ich miesto. A celý prevrat sa deje v stereotypnom tempe vyťahovania nových a nových sietí.

Leviatan však nie je len o rybách, je aj o ľuďoch a tvrdej práci na mori. Filmový štáb sa zaradil do pracovného tempa posádky a pomáhal s bežnými úlohami, preto jeho členov často vidíme v zábere. Zavalití rybári s veľkými rukami, apatickým výrazom a kruhmi pod očami sa za neustáleho kymácania púšťajú znova a znova do zabíjania, umývania, pitvania a porciovania rýb, pričom je nám stále jasnejšie, že sa pozeráme na jednu z najnáročnejších profesií na svete. Potvrdzujú to niekoľkominútové sondy do unavených tvárí, pre ktoré sú jediným (chabým) rozptýlením sledovanie televízie a nikdy neuhasínajúca cigareta. Skúmame chlapov, ktorí sa živia zabíjaním, pretože inú možnosť pravdepodobne nemajú. Príroda im úder vracia aspoň besnením vĺn.

Dokument svojou ťaživosťou ani použitými výrazovými prostriedkami rozhodne nie je pre každého. Získal síce veľa filmových ocenení i pochvál kritikov (spomeňme víťazstvo na Medzinárodnom festivale v Edinburghu), reakcie verejnosti sú však rozpačité. Niektorí nechápu, prečo boli donútení hodinu a pol sledovať triviálny život rybárov, iným nevyhovuje príliš abstraktná forma. Interpretácií a dojmov sa po skončení filmu nahrnie mnoho, posúdiť ich musí každý sám. Isté je, že sa autori snažili problematizovať vzťah človeka a prírody, pýtať sa, kto je komu nadradený. Odpoveď aspoň čiastočne nachádzame v titulkoch, kde sú v zozname účinkujúcich zaradené i jednotlivé druhy ulovených rýb. Ja osobne film vrelo odporúčam, dajte si však pozor na slabý žalúdok, mohli by ste dostať morskú chorobu!

Leviatan.Réžia Lucien Castaign-Taylor a Verena Paravel. Francúzsko, Veľká Británia, USA 2012, 88 minút. Další články o filmech najdete zde.