Umenie a zmena klímy

7. dubna 2010 /
foto: Justicia, foto: press archiv

To, že konferencia v Kodani dopadla napriek veľkým očakávaniam fiaskom, je jasný fakt. Ak však nechceme prepadnúť pokodanskej depresii, je dobré zamyslieť sa nad množstvom nenápadných avšak pozitívnych procesov, ktoré sa vďaka konferencii prejavili. Zjednotenie ekologických, ľudskoprávnych hnutí a hnutí za sociálnu spravodlivosť posunie globálnu snahu o nutnú zmenu súčasnej neudržateľnej situácie ďalej. Jedným z dôležitých javov je, že v Kodani sa po prvý krát zapojilo do klimatickej diskusie vo veľkej miere aj súčasné umenie.

Umelecké aktivity v Kodani nebolo možné prehliadnuť. Konferenciu sprevádzalo množstvo umeleckých iniciatív: zo sféry aktivistického umenia (happeningy, kostýmy, rekvizity), no i vysoko oficiálnych. Zameriam sa na dva najvýraznejšie výtvarné projekty: jeden sa odohrával vo verejnom priestore a bol iniciatívou zdola, druhý bol súčasťou oficiálneho kultúrneho programu ku konferencii a prebehol v niekoľkých kodanských galériách. Oba projekty mali spoločnú myšlienku: prostredníctvom umenia sa vyjadriť k problémom súvisiacim so zmenou klímy.

Utečenci na klimatickej konferencii

Pri vstupe do priemyselného Bella centra, v ktorom sa konferencia odohrávala, čakali dva zástupy ľudí — zástup návštevníkov konferencie a zástup nahých podvyživených postáv klimatických utečencov. Druhý zástup bol prítomný symbolicky — ako sochárske dielo dánskeho umelca Jensa Galschiota (1954). Galschiot, ktorý so svojimi dielami patrí k pravidelným návštevníkom protestov pri dôležitých konferenciách, umiestnil bronzové sochy vyhladovaných ľudí v rade za sebou do plytkého kanála priamo pri vchode. Vo večerných hodinách dostali postavy hrozivý modrastý nádych. Zástup sôch nebolo možné ignorovať — rovnako ako nemožno ignorovať fakt, že klimatické zmeny spôsobia vlny migrácie a sociálnych problémov. Na opustenom priestranstve vedľa Bella centra bolo už z diaľky možné zbadať ďalšie Galschiotve sochy — tri desať metrov vysoké postavy zahalené v pestrých vo vetre vlajúcich látkach s tvárami pripomínajúcimi africké masky. Figúry symbolizujúce sudánske utečenkyne v strede industriálnej púšte vyvolávali rozličné emócie, najviac však asi pocit smútku.

Justícia stále nad vodou

Okrem klimatických utečencov sa nad radmi ľudí pri vstupe týčila socha hrozivej štvormetrovej postavy v plášti nazvanej Posol s displejom odpočítavajúcim klimatických utečencov až do čísla 200 miliónov. Trochu apokalyptické vyznenie tejto inštalácie vyvažovala socha umiestnená v inej časti mesta — na pobreží hneď vedľa naj-známejšej kodanskej skulptúry — malej morskej panny. Ak si návštevníci konferencie odbehli do mesta za atrakciami, aj na tomto typickom turistickom mieste ich uvítala postava vyhladovaného klimatického utečenca, tentokrát však s tučnou bohyňou spravodlivosti na pleciach. Zatiaľ čo obézna dáma bola dostatočne „nad vodou“, utečenec stál po pás vo vode. Kým dokonalý ženský akt zasnenej morskej panny hľadel do diaľky na more, nahá 150kilová Justícia držiaca váhy bola skôr zahľadená do seba. Ktoré zobrazenie je narcistnou predstavou a ktoré viac zodpovedá personifikácii západnej civilizácie, je úloha pre divákov.

Sedem metrov

Keďže umelec Galschiot je zároveň aktivista, neostal iba pri prezentovaní svojich diel. Jeho projekt „Sedem metrov“ je kampaňou so zapojením verejnosti. Jej symbolom sú červeno blikajúce LED-diódy umiestnené vo výške sedem metrov. Číslo znamená zvýšenie hladiny oceánov, pokiaľ by sa roztopil všetok ľad v Grónsku. Na diaľnici pri Bella centre boli blikajúce diódy pripevnené ku stĺpom osvetlenia celkovo na dĺžke niekoľkých kilometrov. Autor vyzval verejnosť na zapojenie do projektu a využitie nápadu tykajúcich „klimatických bômb“ v akciách a kampaniach o klimatických zmenách. Údaj zvolil symbolicky a obvinenia z alarmizmu odmieta, nakoľko sa jedná o umelecký a nie vedecký projekt. Čo sa týka pomenovania vlastných umeleckých snažení, Galschiot sa označuje za umelca, ktorý bráni etické hodnoty spoločnosti bez ohľadu na politické, náboženské alebo ekonomické záujmy.

Z demonštrácie do galérie

Zatiaľ čo Galschiotove sochy samy „prišli“ za divákom, za rozsiahlym výstavným projektom Rethink (prehodnotiť, prehodnoť) s podtitulom „Súčasné umenie a klimatické zmeny“ bolo nutné vypraviť sa do kodanských galérií. Veľkoryso poňatá expozícia bola rozdelená do troch tematických celkov a troch výstavných priestorov. Výnimočnosť tejto výstavy spočívala v jednoznačnom odkaze potreby ochrany klímy — témy pomerne neobvyklej pre súčasné inštitucionálne umenie. Výstava si kládla za cieľ „zamerať pozornosť na kultúrnu dimenziu klimatických zmien a na procesy, ktoré súvisia s politickými diskusiami o energetike a emisiách CO2.“

Kým sochy Jensa Galschiota vo verejnom priestore využívajú klasické a ľahko zrozumiteľné umelecké médium, v galérii návštevníkov čakalo množstvo novomediálnych technológií: projekcií, video a pohybových inštalácií… Rovnako témy načrtnuté dielami boli komplexnejšie a zložitejšie.

Rozpustenie protikladov

Najdôležitejšia časť výstavy sa zaoberala myšlienkou nutnosti prehodnotenia nášho pohľadu na svet, na svet postihnutý klimatickými zmenami. V novej situácii sa tradičné protikladné kategórie ako príroda a kultúra úplne rozpúšťajú, pretože už nikde na svete neexistuje príroda nedotknutá ľudskou aktivitou. Zároveň sa rozpúšťajú dichotómie ako národný/medzinárodný alebo individualita/spoločnosť. Klimatické zmeny majú nedozierne následky a ovplyvnia všetky sféry ľudskej spoločnosti, pričom umenie môže byť jedným z indikátorov tejto zmeny.

Z 26 diel výstavy predstavím len niektoré. Pri vstupe do expozície v galérii umiestnenej v kostole svätého Mikuláša sa návštevník zrazu ocitol uprostred kusov rozbitého skla zavesených zo stropu, ktorými musel prejsť. Odkaz islandskej umelkyne Ruri je abstraktný, no zároveň veľmi fyzický — zážitok pocitu ťažkej situácie, nebezpečia, ohrozenia. V ďalšej miestnosti bolo predstavené dielo autorskej dvojice Lise Autogeny a Joshuu Portwaya, ktoré využíva najnovšie technológie — dáta zo satelitu a atmosferických senzorov sa v reálnom čase spracúvajú a vyhodnocujú výskyt momentálne najmodrejšej oblohy na planéte. Divák má možnosť vidieť len štvorec priezračnej modrej farby a vidieť na mape sa meniace označenia miest. Komplexnosť procesov prírody ale aj súčasných technológií je ohromujúca. Toto technologické riešenie však prírodu nedeštruuje, prináša len intenzívny zážitok.

Kanadský umelec Bill Burns vystavil vtipnú sériu bezpečnostných pomôcok pre malé zvieratá v miniveľkosti: záchranné vesty a kolesá, ochranné rukavice… Pripomenul tak, že následky klimatických zmien nepostihnú len človeka. V miestnosti pod strechou kostola návštevník vstúpil na trávnik umiestnený na kruhovej rampe. Trávnik sa neustále sám natáča tak, aby bol v pravom uhle k dopadu slnečných lúčov, takže je vyňatý zo zemskej rotácie. Umelec Erik Andersen týmto dielom upozorňuje, že veci a činy majú kozmický rozmer. Kto chodil ulicami Kodane s otvorenými očami, mohol si všimnúť modrú líniu namaľovanú na dlažbe. Bolo to dielo nemeckej dvojice Haubitz + Zoche nazvané Voda nepozná steny, ktoré zobrazili zvýšenie hladiny o sedem metrov reálne v priestore centra. Hranica ukazovala, ktoré miesta by boli nad a ktoré pod vodou.

Premyslieť vzťahy

Expozícia v dánskej Národnej galérii sa zamerala na vzťahy k životnému prostrediu a riešenia budúcnosti. Tu zaujal predovšetkým argentínsky umelec Tomas Saraceno a jeho v hale galérie sa vznášajúce Biosféry. Saraceno, ktorý vyštudoval architektúru, z plastu vytvoril guľové objekty s kolóniami rastlín prepojené lanami. Do najväčšej bubliny bolo možné vojsť. Umelec vo svojom diele s využitím množstva poznatkov o prírode skúma alternatívne možnosti, ako pretvoriť ľudské obydlia, sociálne priestory a ako využiť technický vývoj na to, aby sme pozitívne zmenili spôsob, akým sme doteraz organizovali svet. Švéd Henrik Håkansson zas nevystavil nič iné ako spomalené video letu motýľov — uvedomiť si spôsob mávania motýlích krídel bol dosť jedinečný zážitok.

Projekt Rethink je spojený s množstvom prednášok a podujatí, rovnako katalóg k výstave obsahuje články nielen z oblasti umenia a teórie ale aj politiky, sociológie a antropológie. Úloha umelcov už nie je nostalgicky spomínať na krásnu prírodu a inšpirovať sa ňou. Environmentálne umenie by malo podľa článku v katalógu od T. J. Demosa „prispieť k trvalému zaangažovaniu verejnosti v politike trvalej udržateľnosti a vyvíjať kreatívne návrhy pre alternatívne formy života založené na environmentálnej spravodlivosti v globálnom meradle“. Ešte radikálnejšie je vyjadrenie Rogera Malinu z Asociácie Leonardo: „Práca umelcov využívajúcich vedu a technológiu je nevyhnutná pre naše prežitie. Títo umelci nevytvárajú hračky pre bohatých, ale sú súčasťou razantných kultúrnych projektov, ktoré potrebujeme na to, aby sme čelili horúcim otázkam súčasnosti.“

Autorka vystudovala dějiny umění. Více informací k uvedeným projektům najdete na www.aidoh.dk a www.rethinkclimate.org.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *


Redakce Sedmé generace si vyhrazuje právo nejprve rozhodnout o schválení tohoto komentáře a jeho následném zveřejnění. Více v "Pravidlech pro komentáře" níže. Děkujeme za pochopení.

Pravidla pro komentáře: Redakce Sedmé generace si vyhrazuje právo smazat příspěvek, který nemá nic společného s tématem, obsahuje vulgarismy, rasistické a xenofobní vyjadřování či jiné urážky ostatních, obsahuje spam a komerční reklamu nebo je jinak nevhodný. Porušení pravidel může mít pro uživatele za následek dočasné nebo trvalé znemožnění vkládání dalších komentářů.

Upozornění: Publikovat články nebo jejich části, jakož i zveřejňovat fotografie a kresby z časopisu Sedmá generace nebo z jeho internetových stránek je možné pouze se souhlasem redakce.

Sedmá generace 4/2019 vyjde v 2. polovině srpna.