Krása divočiny

Pojem divočina vyrastá z rovnakého koreňa ako pojem neskrotnosť – niečo neovladatelné, čo sa nedá riadiť. Keď sa pýtam sám seba, čo tvorí podstatu divočiny, v čom spočíva jej krása, prichádza mi na um práve neskrotnost – obrovská, nevedomá neskrotnosť, ktorá z morí lávy dvíha pohoria, pretvára prvobytný chaos pôdy do lesov čnejúcich k oblohe, spriada vlákna evolúcie, na konci ktorých sa vynára škovránok či čierny medveď. V porovnaní s touto neskrotnosťou som ja sám maličký, právom maličký – a je to oslobodzujúci pocit. V divočine – daleko od môjho domu a auta, ďaleko od písacieho stroja a telefónu, vzdialený náhleniu a honbe za všetkým dôležitým i bezvýznamným, čo si vynucuje našu pozornosť a klame nás, že naše ľudské záležitosti sú vrcholne dôležité – v divočine pociťujem seba a môj druh v jeho skutočných rozmeroch. A odhliadnuc od niekoľkých neskrotných komárov a jedného vrcholne dôležitého kamienka pod mojím spacákom som šťastný.

V neúnavnej honbe za krásami krajiny, na ktoré len hodíme okom a už sa ženieme diaľnicou za ďalším výhľadom, vidíme oveľa viac, ako sme schopní pojať. V divočine pojmeme omnoho viac, ako vidíme. Pohybujeme sa podľa rytmov starších ako poznanie našej vedomej mysle – rytmus rastu sekvojí, rytmus rieky Escalante vyrezávajúcej svoj kaňon, pomalý titanský pohyb kôry Zeme, ktorá nás nosí. Rytmus divočiny sa prejavuje šelestom lístia osík i výbuchom sopky sv. Heleny, burácaním príboja pri myse Perpetua a chraplavým krikom červenochvostého sokola vznášajúceho sa vysoko na letnej oblohe. Život i smrť tančia v tomto rytme: pasúci sa jeleň, puma, skáčuca na krk jeleňa a trhajúca jeho brucho, zdochlinožrúti, ktorí pretvárajú pumu. Krása divočiny – to je dlhý reťazec podôb života. Krása kože, kožušiny a peria, krása krvi, krása starých kostí zarastajúcich trávou.

Tým, že sme sa vydelili z celistvosti prírody, nadobudli sme silu a majetky, ale súčasne sme sa nesmierne ochudobnili. Stali sme sa pozorovateľmi krásy, ktorej súčasťou sme boli voľakedy, kolísky, z ktorej sme vzišli a ktorá nás stále živí, napriek tomu, ako sme sa od nej vzdialili a napriek nášmu pohŕdaniu. Už nikdy sa nezačleníme späť do divočiny, ale ona bola našou prvou učiteľkou. Je toho mnoho, čo sa môžeme naučiť od prastarého lesa – ako jeho rôznorodé, životaschopné spoločenstvo zachováva a obnovuje svoju hojnosť, udržuje rovnováhu medzi životom a smrťou, a tak trvá po dlhé časy. Veľa sa môžeme naučiť od divokých lososov, preskakujúcich vodopády s takou vernosťou k svojmu domovu, akú si len ťažko dokážeme predstaviť. Môžeme sa naučiť trpezlivosti od šišky, odolnosti od sťahovavých motýľov, dôstojnosti šíreho priestoru a potrebe slobodného dychu od mohutných borovíc a kaktusov saguaro.

Keď strávim priveľa hodín čítaním novín a sledovaním televízie, priveľa týždňov dýchaním mestského vzduchu a privykaním uší na mestský hluk, neverím, že my – ľudia sme schopní naučiť sa niečo viac ako prevádzkovať ďalší stroj. Ale ako napísal Wallace Stegner, divočina je krajina nádeje. Kedykoľvek sa dostanem von z mesta a nechám krajinu, aby ku mne prehovorila, vstúpi do mňa neodôvodnený optimizmus. Krajina mi nedovoľuje cítiť niečo iné. Krajina predsa jestvuje veľmi dlho. Nikam sa neponáhľa. Je pokojná. Pokračuje v nikdy nekončiacej práci vytvárania seba samej — a ak ma toto všetko nenaplňa radosťou, tak potom v čom by som vedel nájsť radosť?

„Reč zázrakov,“ napísal Thoreau. „Predstav si náš život v prírode – každý deň vidieť podstatu, každý deň sa jej dotýkať – skaly, stromy, dotyk vetra na tvári! Pevná zem! Skutočný svet!“ Podľa fyzikov sa skutočný svet skladá z neskrotných drobných častíc zvaných kvarky či gluóny, ktoré preskakujú medzi stavmi bytia a nebytia a oživujú vesmír zrodený pred miliardami rokov z jedného bodu. Vesmír, ktorý sa vytvaroval do podoby hmlovín, hviezd, planét a Thoreaua s vetrom na tvári. Další ľudia vysvetľujú svet inak. Jestvuje mnoho dobrých kníh, ale aj kniha, ktorej veríte najviac, zachytáva len nepatrný úsek skutočného príbehu bytia – toho príbehu, ktorý sa spirálovite točí cez DNA a ulitu slimáka, cez schránku lodenky a bobuľu borievky, cez mohutné vzdušné víry a rotujúce ramená Mliečnej dráhy – a tak sa spája s nekonečnom.
Je to bezmedzná výsada, že sme súčasťou toho príbehu, a ešte väčšia výsada, že aspoň v nepatrnej miere si uvedomujeme zákony bytia, ktorým podliehame i my. Nevidíme doďaleka. To, čo voláme Príroda (v zmysle všetkého, čo zrodil vesmír), bude navždy unikať vede, filozofii i poézii. Patríme k tajomstvu, ktoré nám nikdy nebude patriť, i keď je dané všetkým, čo po ňom túžia. Aj keď sme odišli a zabudli naň, to tajomstvo je tu vždy a všade. Ono na nás nezabúda. Oddychovať na plochej skale ešte vyhriatej slnkom, kým nad hlavou už hviezdy zapaľujú svoje studené mihotavé svetlá, ľahký vánok prinášajúci vôňu šalvie a z diaľky plač kojota… V tej nádhere, v tom tajomstve som rád, že žijem. Bez tohto krásneho tajomstva by som nebol úplný.

John Daniel je básnik a esejista.
Článok Johna Daniela: Beauty of the Wild, Resurgence č. 173 preložila Danuta Učníková.