Nebezpečná bezpečnosť

28. května 2003 /
Koncom apríla prebehol v Brne už siedmy veľtrh „obrannej a bezpečnostnej“ techniky IDET. Už tradične sa veľtrh stáva terčom protestov aktivistov z rôznych ľudskoprávnych organizácií. Čo považujú demonštranti na aktivitách podobného druhu za kontroverzné, sa pokúsili objasniť Milan Štefanec a Katarína Potfajová z antimilitaristickej skupinky NESEHNUTÍ, ktorá sa zaoberá, okrem iného, monitoringom exportov zbraní z ČR.

Od zástancov zbrojárskeho priemyslu často počúvame argument, že štát potrebuje mať vyspelý zbrojný priemysel, aby sa mohol brániť v prípade napadnutia inou krajinou. Produkuje teda zbrane v záujme vlastnej bezpečnosti. Takáto argumentácia je vžitá natoľko, že nikoho zvlášť neudivuje, keď sa IDET, na ktorom zbrojárske korporácie prezentujú svoje výrobky a uzatvárajú kontrakty, honosí podtitulom „veľtrh obrannej a bezpečnostnej techniky“. A práve tak už neprekvapuje, že nad touto akciou, svojho druhu najväčšou v strednej Európe, preberajú záštitu oficiálne štátne orgány ako Bezpečnostní rada státu v čele s predsedom vlády Vladimírom Špidlom, ministerstvo priemyslu a obchodu a ministerstvo zahraničných vecí.

Skúsme v tejto chvíli pominúť fakt, že obchodná politika zbrojárskych firiem je v priamom rozpore s politickými predstaviteľmi často proklamovanými cieľmi v oblasti dodržiavania ľudských práv. U žiadnej zbrojárskej firmy zrejme nie je prekvapujúce, že sa snaží o zisk bez ohľadu na to, že pri tom vyzbrojuje obidve strany vojnového konfliktu, dopúšťa sa korupcie s cieľom presadzovať svoj vlastný záujem, či porušuje medzinárodné dohody a embargá na dovoz zbraní. Na príklade Českej republiky sa pokúsime ilustrovať, čo vlastne štátnici myslia tým, keď označujú zbrojársky priemysel za potrebný pre obranu vlastnej krajiny pred napadnutím.

Kde ružové tanky sú…

Bývalé Československo bolo druhým najväčším výrobcom zbraní zo štátov Varšavskej zmluvy. Keď sa koncom 80. rokov stále hlasnejšie ozývali hlasy kritikov režimu, rezonoval medzi nimi tiež výrazný prúd presadzujúci demilitarizáciu spoločnosti. Ako uvádza Petr Blažek: „V Československu nadviazali kontakty so západoeurópskymi mierovými aktivistami niektorí predstavitelia Charty 77. Jedným z výsledkov vzájomnej spolupráce bolo niekoľko programových návrhov na zmiernenie medzinárodného napätia, prekonanie blokového rozdelenia Európy a využitie helsinského mierového procesu, v ktorého rámci malo dôjsť k rozpusteniu obidvoch vojenských aliancií, zjednoteniu Nemecka, vypracovaniu európskej mierovej ústavy a pretvoreniu európskeho kontinentu na demilitarizované pásmo. V českom opozičnom prostredí sa v prvej polovici osemdesiatych rokov diskutovalo tiež o nutnosti vzniku neoficiálneho mierového hnutia, ktoré by nebolo priamo spojené s Chartou 77.“1  Takýchto iniciatív vzniklo niekoľko – Mírový klub Johna Lennona, petícia proti rozmiestneniu sovietskych rakiet v Československu, Nezávislé mírové sdružení – Iniciativa za demilitarizaci společnosti apod., ktoré sa zameriavali predovšetkým na praktické problémy spojené s demilitarizáciou, ako napr. otázky náhradnej vojenskej služby alebo odpierania. Atmosféra po novembri 1989 bola preto naklonená presadzovaniu antimilitaristických a humanistických myšlienok a projektov. Vďaka tomu dochádza k útlmu zbrojnej výroby motivovaného snahou obmedziť obchod so zbraňami, ktorý bol označovaný za neetický. Vládny program konverzie zbrojného priemyslu počítal takmer s deväťdesiat percentným útlmom zbrojnej výroby do konca roku 1992.

Zlom nastal po vzniku samostatnej Českej republiky, kedy sa začína od programu útlmu ustupovať, hľadajú sa nové a staronové trhy pre české zbrane – zbrojný priemysel tak zažíva svoju renesanciu. Symbolickou bodkou za idealistickým obdobím maľovania tankov na ružovo a lennoniád na Kampe je založenie Asociácie obranného priemyslu ČR v roku 1997, ktorá funguje ako lobbistická organizácia s cieľom podporovať český zbrojný priemysel pri zadávaní zákaziek, či pri zastupovaní českých zbrojoviek v zahraničí. Definitívny návrat do sveta zbrojárskych veľmocí potom predstavuje rok 1999, kedy sa Česká republika stáva členom NATO.

So vstupom do Severoatlantickej aliancie súvisí nutnosť prezbrojenia Armády ČR. Vďaka tomu sa na trhu so zbraňami ocitávajú staré použité zbrane za desiatky miliárd korún. Navyše dochádza od začiatku 90. rokov tiež k prezbrojeniu Policie ČR. Len zo skladu ministerstva vnútra sa tak na trh dostalo od roku 1993 viac ako 50 000 samopalov a viac ako 30 000 pištolí. Napriek proklamáciám štátnych predstaviteľov o väčšej kontrole obchodu so zbraňami po teroristickom útoku z 11. 9. 2001 v USA, uvoľnil český štát z výzbroja polície viac ako 31 000 samopalov a 13 500 pištolí. Plánuje sa odpredaj ďalších viac ako 46 000 policajných pištolí. Časť týchto zbraní je predávaná domácim obchodníkom, z ktorých niektorí ani nemajú licenciu na vývoz zbraní do zahraničia. Ako k tomu podotýka zástupkyňa ministerstva vnútra Milena Bačkovská (odbor bezpečnostní politiky MV ČR): „Kde skončily, to vám nemůžu říct. Byly ale legálně prodány.“

Licencie, tajnosti a lži

Predaj zbraní z Českej republiky podlieha kontrole ministerstva priemyslu a obchodu. To vydáva po súhlasnom vyjadrení ministerstva zahraničných vecí, ministerstva obrany a ministerstva vnútra povolenia pre firmy, ktoré chcú s vojenským materiálom obchodovať. Pre každý jednotlivý vývoz zbraní potom opäť ministerstvo priemyslu a obchodu vydáva (po porade s ministerstvom zahraničných vecí) licenciu. Úlohou ministerskej licenčnej komisie je dohliadať na to, aby vývozom zbraní nedošlo k porušeniu zákonov ČR, ratifikovaných medzinárodných noriem či poškodzovaniu zahranično-politických záujmov Českej republiky, či k nelegálnemu reexportu zbraní ich príjemcom.

Proces udeľovania licencií sa odohráva za zatvorenými dverami ministerstva a všetky údaje, ktoré sa týkajú udelených, či zamietnutých licencií, mená exportujúcich zbrojárskych firiem, druhy, množstvo a cena vyvezených zbraní či miesto ich konečného určenia podliehajú vládnemu nariadeniu, ktoré z nich robí utajované skutočnosti, alebo sú obchodným tajomstvom. Verejnosť ani jej volení zástupcovia v parlamente tak nemajú možnosť účinne kontrolovať, akými subjektami a kam sú vyvážané zbrane z ČR. A to napriek tomu, že len v roku 2001 boli z krajiny vyvezené zbrane za viac ako 2 miliardy korún a v roku 2000 dokonca za viac ako 3 miliardy korún.

Ešte tristnejšie je, že vláda okrem utajovania, poskytuje lživé informácie. Známa je v tejto súvislosti napríklad kauza, kedy izraelský list Haarec obvinil Českú republiku, že v rozpore s medzinárodnými sankciami prúdia české zbrane cez Sýriu do Iraku. MPO ČR oproti tomu uviedlo, že od roku 2000 do Sýrie žiadne zbrane nevyviezlo, pritom však z colných štatistík ministerstva financií vyplýva, že len za toto obdobie vyviezla Česká republika do Sýrie – nechvalne známej nielen reexportmi zbraní, ale tiež represiami voči vlastným obyvateľom – zbrane a ich príslušenstvo (revolvery, pištole, náhradné diely k vojenským lietadlám alebo vrtuľníkom atď.) za viac ako 7 miliónov korún.

Kódex pre obchod so zbraňami verzus realita

Obchod so zbraňami je vo všeobecnosti záležitosťou natoľko kontroverznou, že ho obmedzuje rad medzinárodných dohôd a zmlúv. Jednou z takýchto dohôd je tiež Kódex Európskej únie o obchode so zbraňami (EU Conduct on Arms Exports) z roku 1998, ktorý, okrem iných, stanovuje tieto kritériá:

•    rešpektovanie ľudských práv v krajine finálneho určenia;

•    nevydávať exportné licencie, pokiaľ existuje riziko, že by navrhovaný vývoz mohol byť použitý k vnútornej represii;

•    nepovoliť vývozy zbraní, ktoré by provokovali alebo predlžovali ozbrojené konflikty alebo zostrili existujúce napätie v krajine konečného určenia;

•    nevydať vývozné licencie, pokiaľ je zrejmé riziko, že by príjemca použil navrhovaný export agresívne voči inej krajine alebo na vymáhanie teritoriálneho nároku silou.

K citovanému dokumentu sa Česká republika prihlásila už 3. 8. 1998. Napriek tomu MPO ČR povolilo od pristúpenia k tomuto dokumentu vývozy zbraní, ktoré kódexu priamo odporujú. České zbrane sa tak ocitli na Srí Lanke (2000 – 2001: tanky, raketomety, munícia), zmietanej krvavou občianskou vojnou; v krajinách ako Gruzínsko (2000: tanky, vlečné delá) alebo Jemen (1999 a 2001: tanky, ľahké bojové lietadlá) považovaných za tranzitné krajiny pre zbrane – Jemen je dokonca vnímaný ako jedna zo základní medzinárodného terorizmu; vo vyčerpávajúcom konflikte medzi Etiópiu (2001: cvičné bojové lietadlá) a Eritreou, v občianskej vojne v Angole, či v rukách diktátorského režimu prezidenta Roberta Mugabeho v Zimbabwe (2000: protitankové zbrane, raketomety, húfnice, samočinné pušky a guľomety). Nejedná sa samozrejme o úplný zoznam exportov z ČR do nestabilných oblastí a podľa uznesenia Bezpečnostnej rady štátu č.18 zo dňa 4. 11. 2002 budú podobné exporty pokračovať: ČR plánuje vyviezť tanky do Alžírska, Nigérie, Indie či Vietnamu.

Česká republika samozrejme nie je jedinou krajinou, ktorá do podobných oblastí zbrane exportuje. Rozvojové krajiny, často sužované vnútornými vojenskými konfliktmi, sú obľúbeným odbytiskom zbraní. V roku 2000 tvorili dohody s rozvojovými krajinami 69 % všetkých dohôd o obchode so zbraňami, pričom najväčšími dodávateľmi zbraní do rozvojových krajín sú USA, Rusko a Francúzsko – mnoho z týchto zbraní smerovalo na Blízky východ. A to, zvlášť v súvislosti v podstate s ešte neukončenou vojnou v Iraku, rozhodne nie je podporný argument pre tvrdenie, že krajina potrebuje zbrojársky priemysel a zbrane pre svoju obranu. Skôr táto skutočnosť nahráva čiernemu humoru: Ako v USA vedia, že Irak má zbrane hromadného ničenia? Majú odložené faktúry. V súvislosti s tým, ako organizátori IDETu sa vo svojich propagačných materiáloch chvália, že návštevníci veľtrhu v roku 2001 boli z krajín, ako je Bielorusko, Irak či Srí Lanka, však prestáva ísť o čierny humor.

Poznámky:

1 Blažek, P. (2002): Dejte šanci míru! in Ostrůvky svobody. Kulturní a občanské aktivity mladé generace v 80. letech v Československu. ed. Miroslav Vaněk. Ústav pro soudobé dějiny AV ČR/Votobia Praha.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *


Redakce Sedmé generace si vyhrazuje právo nejprve rozhodnout o schválení tohoto komentáře a jeho následném zveřejnění. Více v "Pravidlech pro komentáře" níže. Děkujeme za pochopení.

Pravidla pro komentáře: Redakce Sedmé generace si vyhrazuje právo smazat příspěvek, který nemá nic společného s tématem, obsahuje vulgarismy, rasistické a xenofobní vyjadřování či jiné urážky ostatních, obsahuje spam a komerční reklamu nebo je jinak nevhodný. Porušení pravidel může mít pro uživatele za následek dočasné nebo trvalé znemožnění vkládání dalších komentářů.

Upozornění: Publikovat články nebo jejich části, jakož i zveřejňovat fotografie a kresby z časopisu Sedmá generace nebo z jeho internetových stránek je možné pouze se souhlasem redakce.

Sedmá generace 5/2019 vyjde v 2. polovině října.