Pomaly ďalej zájdeš, ale mohol by si pri tom narobiť menej škôd

8. prosince 2009 /
foto: Jorge Oliveira

Už piaty minister v kresle rezortu životného prostredia, kšeftovanie s emisnými povolenkami, ropovod cez unikátnu záso-báreň pitnej vody európskeho významu a kontroverzná skládka v Pezinku. Ďalší diel z Nových povestí slovenských.

Práca kvapná, málo platná, vravievali naše staré mamy. Aj preto sa mi na Európskej únii páči to, čo jej mnohí vyčítajú — jej pomalosť a ťažkopádnosť, ktorá zabraňuje radikálnym a náhlym excesom. Niektoré národné vlády naopak pôsobia, ako keby sa ponáhľali maximalizovať možné škody. Dvojmesačný interval medzi dvomi číslami Sedmé generace stačil Slovensku na inštalovanie dvoch ministrov životného prostredia, takže ten ostatný je v tomto volebnom období už piaty v poradí. Dvadsiateho ôsmeho augusta, po odobratí kresla ministra životného prostredia Slovenskej národnej strane a odvolaní ešte vždy práceneschopného ministra Turského, poveril predseda vlády Fico dočasným spravovaním rezortu svojho podpredsedu Dušana Čaploviča, predošlým nepolitickým povolaním archeológa. Dočasný minister sa snažil vystupovať korektne, ale v rozpore so svojou kvalifikáciou kostlivcov spod ministerstva nevyhrabával, vyzerá to skôr tak, že potenciálne hrobové miesta sa snažil znenápadniť.

Odteraz pôjde o financie až v prvom rade

Po šesťdesiatich dňoch, deň pred plánovaným poslaneckým prieskumom na ministerstve, zrazu provizórium skončilo a na návrh premiéra do funkcie prezident 29. októbra menoval Jozefa Medveďa. Jozef Medveď nie je členom žiadnej politickej strany. Vyštudoval ekonómiu, vykonával ju, aj vyučoval. Je prorektorom slovenskej pobočky českej súkromnej vysokej školy. S odborom životné prostredie zatiaľ nemal nič spoločné, ale snáď by mohol byť aspoň dobrým manažérom. Mohli by sme mu veľkoryso dopriať sto dní, ale on ich nechce — tvrdí, že mu stačia dva-tri týždne na zorientovanie. A že uplatní svoje prednosti ako odborník na finančný manažment. Nuž, bude mať čo robiť.

V kauze emisných kvót nestačí iba zametať stopy. V americkej garáži sídliaca firma Interblue Group, ktorá okrem okamžitej kvóty na 15 miliónov ton emisií získala aj opčné právo na ďalších 35 miliónov, prejavila záujem uplatniť ho a kúpiť za vopred dohodnutú cenu 5,05 eur za tonu osem miliónov ton. Zatiaľ ten záujem neprejavila oficiálne. Keby tak urobila, buďto ich okamžite dostane, alebo jej každý deň budeme my daňoví poplatníci odvádzať sankčný poplatok vyše 20 tisíc eur (0,05 % zo zjednanej ceny) za neplnenie zmluvy. Napriek tomu konateľka firmy Jana Lütken prejavila ochotu rokovať o zrušení zmluvy. Nechce už ale jednať s ministrom životného prostredia — sú to mimoriadne nestabilné prvky nášho politického systému. Chce mediátora. A už sa aj prihlásila medzinárodná právnická kancelária, ktorá sa ponúkla vyjednať podmienky zrušenia zmluvy a prevziať na seba aj obchodovanie s emisnými povoleniami.

Voda nad zlato

Aj naše vnútrozemské Slovensko má svoj ostrov. Volá sa Žitný a vytvára ho Dunaj a Malý Dunaj — severné rameno, ktoré sa z Dunaja odčleňuje ešte v Bratislave, pri Kolárove vteká do Váhu a spolu s ním sa opäť spája s Dunajom pri Štúrove. Žitný ostrov je so svojimi 1900 km2 najväčším riečnym ostrovom v Európe. Ďalšie prvenstvo je síce regionálnejšie, ale oveľa významnejšie. Pod ním je najväčšia stredoeurópska zásoba pitnej vody. Z toho aquiferu by bolo možné čerpať 22 tisíc litrov za sekundu — dvojnásobok spotreby celého Slovenska. V ostatných rokoch sa o ňom s istou mierou básnickej licencie hovorí ako o slovenskom Kuvajte. Voda môže byť v blízkej budúcnosti rovnako vzácna ako ropa, možno i vzácnejšia.

Spodná voda na Žitnom ostrove je v hĺbke od 10 do 400 metrov. Pitná voda sa dnes čerpá z hĺbky pod 40 metrov. Je mimoriadne čistá a okrem povinnej dezinfekcie ju prevažne netreba upravovať. Iba vodný zdroj Rusovce musí vodu zbavovať zvýšeného obsahu mangánu. Využíva na to unikátnu technológiu založenú na prechode horninami. Voda zo Žitného ostrova by sa mohla stať výhodným vývozným artiklom. V minulosti, ešte za čias existencie Československa, už vznikli koncepčné štúdie zásobovania južnej Moravy. Zatiaľ ňou zásobujeme aspoň tie časti Slovenska, ktoré nemajú vhodné lokálne vodné zdroje. Územie je štátom chráneným územím s najvyšším — piatym stupňom ochrany. Napriek tomu sme na ňom postavili našu jedinú ropnú rafinériu Slovnaft. Je to hriech minulosti starostlivo strážený, najmä odvtedy, čo v sedemdesiatych rokoch spôsobil znečistenie pitnej vody pre Bratislavu. Slovnaft dostáva ruskú ropu ropovodom Družba. Rakúsko by sa rado na tento ropovod napojilo a získalo možnosť dovážať ropu priamo z Ruska. Znamenalo by to preň diverzifikáciu zdrojov. Jeho ropná rafinéria vo Schwechate je len päťdesiat kilometrov od hraníc so Slovenskom. Je napojená na ropovod Adria. Preto sa už roky snaží dosiahnuť so Slovenskom dohodu a Schwechat prepojiť so Slovnaftom. So spätným chodom, teda s diverzifikáciou zdrojov pre Slovensko, Rakúsko nepočíta.

Možné sú viaceré varianty trasy ropovodu Slovnaft-Schwechat. Najkratšia vedie cez Žitný ostrov. Prípadná havária, či už by ju spôsobila technická chyba alebo teroristický útok, by veľmi vážne ohrozila náš vzácny zásobník pitnej vody. Dlhšia trasa by viedla okľukou cez rieku Moravu a pretínala by rakúske chránené prírodné územia. Rakúšania o takýchto alternatívach neuvažujú.

Teraz sa Rakúsko dostalo veľmi blízko k svojmu cieľu. Pred niekoľkými týždňami podpísal slovenský minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek memorandum o spolupráci v energetike. Obsah memoranda sa zatiaľ márne snažia zistiť opoziční poslanci z parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo, životné prostredie a ochranu prírody. Na výstavbu ropovodu už aj vznikla spoločnosť Bratislava-Schwechat Pipeline. V nej má 74% podiel slovenský Transpetrol a 26 % vlastní rakúska rafinéria ÖMV. Podpredseda predstavenstva ÖMV Gerhard Roiss nedávno verejne vyjadril svoju radosť nad uzavretou medziministerskou dohodou a oznámil, že 50 kilometrov trasy na rakúskej strane je prakticky zabezpečených. A tých desať kilometrov na slovenskej strane zaiste bude zabezpečených čoskoro. A ako sme sa potom dozvedeli, na rakúskej strane už vláda vykúpila pozemky až po slovenskú hranicu práve pre trasu cez Žitný ostrov.

Stavať v oblasti s najvyšším stupňom ochrany naše zákony neumožňujú. Zatiaľ. Naša koalícia ochotných robí v skrátených legislatívnych konaniach zázraky na počkanie, nemožné do piatich dní. Poslanec Národnej rady SR za stranu Smer-SD Peter Pelegrini predložil na októbrovú schôdzu návrh novely zákona o ochrane prírody. Podľa nej by orgány štátnej správy mohli udeľovať výnimku z najvyššieho stupňa ochrany prírody pre ropovody a verejnoprospešné stavby prispievajúce energetickej bezpečnosti Slovenskej republiky. Návrh dosť rozrušil verejnosť. Poslanci ho napokon z programu parlamentnej schôdze 21. októbra stiahli. Čoskoro vysvitlo, že o dva dni skôr stihlo ministerstvo životného prostredia (to bol ministrom ešte D. Čaplovič) predložiť nepriamu novelu zákonu o ochrane prírody, podľa ktorej by vláda mohla vo vyššom verejnom záujme povoľovať stavby v chránených územiach. Na schválení by sa dohodlo ministerstvo životného prostredia s príslušným rezortným ministerstvom, keby nedospeli k súladu, rozhodla by vláda. Ministerstvo skrátilo lehotu na pripomienkovanie na päť dní, i keď zákon pripúšťa minimum sedem dní. Hovorca ministerstva to obhajuje mimoriadnymi okolnosťami, ktoré bližšie nešpecifikoval. Zrejme má verejnosť mimoriadne akútny záujem na nejakej stavbe v chránenom území, len si ho ešte neuvedomuje. Tento zákon by mal platiť od januára. Vtedy by ministerstvo hospodárstva chcelo začať prípravné práce na výstavbe ropovodu.

Voda je nenápadný prírodný zdroj. Najmä ak je navyše aj pitná bez zvláštnych úprav. V našich krajoch je taká bežná a samozrejmá, že ju mnohí nedokážu doceniť. Ako v tej rozprávke Soľ nad zlato. Len tých hlasov, ktoré varujú pred jej stratou, je viac než jedna skromná Maruška. Proti ropovodu verejne vystúpil bratislavský primátor Andrej Ďurkovský a Pavol Frešo, kandidát na župana bratislavského vyššieho územného celku, ktorý vyhral prvé kolo volieb. Protestujú starostovia dotknutých obcí, občianski aktivisti, opozičné politické strany. Pokus Rakúska riešiť svoj problém na úkor ohrozenia prírodného zdroja minimálne stredoeurópskeho významu na území susedného štátu je vynikajúcou témou na spoluprácu zelených politikov a aktivistov. Bez takejto spolupráce — alebo bez vlastnej jednostrannej aktivity — stratia rakúske protesty proti jadrovým elektrárňam v blízkom zahraničí svoju legitimitu. Zatiaľ som žiadnu podobnú aktivitu nezaznamenala.

Pezinská skládka

Keby niekto chcel dokazovať, že súčasný stav je horší ako roky mečiarizmu, mohol by to skúsiť s kauzou pezinskej skládky. Budovanie skládky v Pezinku v lokalite, ktorá je vzdušnou čiarou 400 metrov od centra mesta a 280 metrov od posledných domov, začalo v roku 2008. Napriek tomu, že mesto ju zamietlo pre rozpor s územným plánom. Občania združení v iniciatíve „Skládka nepatrí do mesta“ organizovali protesty, spisovali petície, odvolávali sa, súdili sa. Na svojej strane mali aj primátora Pezinka Olivera Solgu. Na verejnosť akosi prenikla správa, že majitelia skládky sa jej vzdali a odovzdali ju zahraničnej spoločnosti Westminster Brothers. Keď sa asi rok všetci odporcovia snažili s nimi nadviazať kontakt, zatiaľ čo stavebné práce pokračovali aj bez dostatočných povolení, pôvodný majiteľ Ján Man vyslovil počudovanie nad tým, kde všetci akýchsi Westminster Brothers zobrali, keď skládka vždy bola, je a bude jeho. Skládku dokončil a začal na ňu voziť odpad. Pezinčania koncom mája dosiahli víťazstvo na najvyššom súde, ktorý zrušil povolenie pezinskej skládky a vrátil prípad na konanie Slovenskej inšpekcii životného prostredia. Majiteľ skládky podal sťažnosť k ústavnému súdu. Rozsudok najvyššieho súdu podľa neho obmedzil jeho vlastnícke práva. Súd, ktorý ak môže zabrániť poškodeniu bežných občanov pomaly a dôsledne roky zvažuje, nadštandardne rýchlo prijal sťažnosť na posúdenie a odložil vykonateľnosť rozsudku Najvyššieho súdu. Ján Man okamžite začal znovu voziť odpad na skládku. Uznesenie ústavného súdu doručili jemu a on ho nezverejnil, iba začal zvážať odpad. Občania Pezinka teraz bojujú o zverejnenie uznesenia Ústavného súdu, obsah ktorého zatiaľ pozná iba Ján Man a ten neprezradí, dokiaľ živý bude. Celá záležitosť smrdí viac, než hocijako skvasený komunálny odpad.

A napokon správa z virtuálneho sveta: v čase dvadsiateho výročia novembrových udalostí počet členov facebookovej skupiny založenej len druhého novembra s názvom „Komunisti nás dostali do (píp) za 40 rokov, Fico objavil skratku“ dosiahol 34 916.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *


Redakce Sedmé generace si vyhrazuje právo nejprve rozhodnout o schválení tohoto komentáře a jeho následném zveřejnění. Více v "Pravidlech pro komentáře" níže. Děkujeme za pochopení.

Pravidla pro komentáře: Redakce Sedmé generace si vyhrazuje právo smazat příspěvek, který nemá nic společného s tématem, obsahuje vulgarismy, rasistické a xenofobní vyjadřování či jiné urážky ostatních, obsahuje spam a komerční reklamu nebo je jinak nevhodný. Porušení pravidel může mít pro uživatele za následek dočasné nebo trvalé znemožnění vkládání dalších komentářů.

Upozornění: Publikovat články nebo jejich části, jakož i zveřejňovat fotografie a kresby z časopisu Sedmá generace nebo z jeho internetových stránek je možné pouze se souhlasem redakce.

Sedmá generace 5/2019 vyjde v 2. polovině října.